Predstavte si nasledujúcu situáciu: slnečné ráno, čulá premávka a na kraji cesty auto, spod ktorého sa mierne dymí. A na lúke pri ňom nehybne ležiaci muž. Takto vyzeral test rakúskeho autoklubu ÖAMTC, ktorý chcel v spolupráci s políciou zistiť, ako sa zachovajú vodiči na mieste vážnej dopravnej nehody.

Výsledok bol viac ako odstrašujúci: približne 85 percent vodičov vôbec nezastavilo. Z 246 vodičov okamžite zastavilo len 38, prvý až po šiestich minútach. Pre zranenú osobu je každá minúta dôležitá a v prípade vážnych zranení by bola obeť nehody najskôr mŕtva. Čo by ste urobili vy? Zastavíte a pomôžete, zavoláte na tiesňovú linku a pokračujete v jazde alebo sa radšej tvárite, že ste nič nevideli?

Hoci pre Slovensko podobné údaje neexistujú, Rakúsko nie je tak ďaleko a nemyslíme si, že mentalita našincov je výrazne odlišná. Zaujímalo nás, z čoho vyplýva tak nízka ochota vodičov zastaviť. Klinický psychológ Karol Kleinmann si myslí, že na opustených cestách tento problém nie je vypuklý, keďže vodiči si zvyčajne situáciu uvedomujú a sú ochotní pomôcť.

Inak je to už v prípade frekventovanejších komunikácií. „Ide o tzv. rozdelenú zodpovednosť. Ak predchádzajúce vozidlá nezastavili a vodič vidí ďalšie autá za sebou, obvykle si povie, že niekto sa už o to postará. Prípadne si pomyslí, že ktosi už na tiesňovú linku určite zavolal a záchranári sú na ceste.“

Dokazuje to aj spomínaný rakúsky test, v ktorom simulovali viaceré situácie a trval zhruba dve hodiny. V prvej stálo havarované vozidlo na kraji cesty a pri ňom na tráve ležal zranený človek. Zo 70 vozidiel zastavili len dvaja, ostatní tvrdili, že situácia vôbec nehodu nepripomínala. Druhá simulácia vyzerala o niečo dramatickejšie: vozidlo bolo prevrátené na boku a „obeť“ menila polohu, napríklad, sedela opretá o auto.

V druhom scenári sa snaha pomôcť zlepšila, nie však výrazne. Zábery z kamery dokázali, že mnohí vodiči otočili hlavu a teda nehodu zaregistrovali, no napriek tomu nezastavili. Nad viacerými zdôvodneniami zostával organizátorom rozum stáť. Niektorí si údajne nehodu vôbec nevšimli, iní si zas boli istí, že niekto určite pomôže. „Hneď som vedel, že to nie je skutočná nehoda. Tu by sa to nemohlo takto stať,“ znela jedna z odpovedí. Tipnete si, koľko hlásení na tiesňovú linku zaznamenala polícia v danom časovom úseku? Dve.

Na rozdiel od rakúskeho testu, kde sa vozidlo nachádzalo na rovnom úseku, nehody sa stávajú skôr na neprehľadných miestach a vtedy zohráva úlohu čas. Vodič zbadá havarované vozidlo až na poslednú chvíľu a kým sa rozhodne, je už ďaleko. Kleinmann preto odporúča určitý druh mentálneho tréningu. Stačí si vždy pred jazdou takúto situáciu predstaviť a rozhodnúť sa vopred. V momente, keď príde na lámanie chleba, nemusí zvažovať pre a proti, jednoducho pri havarovanom vozidle zastaví a pomôže.

V mnohých prípadoch môže zohrávať určitú úlohu aj neistota vodiča, či bude vedieť poskytnúť prvú pomoc, čo sa môže prejaviť neochotou zastaviť. Hovorca Operačného strediska zdravotnej záchrannej služby SR Boris Chmel potvrdil, že ľudia z rôznych dôvodov pokračujú v jazde a telefonátom na tiesňovú linku považujú svoju povinnosť za splnenú. „Stáva sa nám, že o jednej nehode máme aj päť či šesť hlásení,“ hovorí Chmel.

V tejto súvislosti dodáva, že volajúci by mal vždy na mieste zotrvať a pokúsiť sa poskytnúť prvú pomoc. „Väčšina ľudí volá na tiesňovú linku v strese alebo v šoku a nedokáže konštruktívne komunikovať. Naši operátori sú však vyškolení tak, aby volajúceho viedli doslova krok za krokom. Stačí čo najpresnejšie odpovedať na otázky a riadiť sa pokynmi.“ Hovorkyňa hasičov Zuzana Farkasová dodáva, že záchranári často potrebujú s volajúcim komunikovať. Pokiaľ sa nehoda stala v oblasti s komplikovaným prístupom, navigovanie zo strany volajúceho môže podstatne urýchliť príchod záchranárov na miesto nehody.

Čo robiť, ak ste svedkom vážnej nehody?

1. Odstavte vozidlo v bezpečnej vzdialenosti (najmenej 20 metrov) od miesta nehody a zavolajte na tiesňovú linku

2. Pri všetkých ďalších krokoch dbajte najmä o vlastnú bezpečnosť, v prvom rade používajte reflexnú vestu a zapnite výstražnú funkciu smerových svetiel

3. Spočiatku je vhodné zorientovať sa v situácii, čiže uvedomiť si, čo a kde sa stalo, či hrozí ďalšie riziko (napríklad, výbuch) a odhadnúť počet osôb, ktoré mohla táto udalosť zasiahnuť

4. Ak sa priblížite k havarovanému vozidlu, zoberte si mobil a autolekárničku

5. Následne by mali prísť na rad život zachraňujúce úkony – kontrola vedomia a dýchania, zastavenie silného krvácania, zakrytie otvoreného poranenia hrudníka, zaistenie priechodnosti dýchacích ciest a vyslobodenie osôb. Ak nehrozí požiar, zosun vozidla alebo nie je potrebná resuscitácia, s ľuďmi v bezvedomí nehýbte

6. Ak z akéhokoľvek dôvodu nemôžete poskytnúť prvú pomoc, vaša aktivita by sa mala zamerať skôr na organizovanie ďalšej pomoci, napríklad, označenie miesta nehody alebo organizovanie dopravy

Povinnosť poskytnúť prvú pomoc je ukotvená aj v Trestnom zákone. Vo všeobecnosti platí, že ktokoľvek, kto neposkytne potrebnú pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, dopúšťa sa trestného činu neposkytnutia pomoci. Podobný princíp platí podľa zákona aj pre vodiča, ktorý bol účastníkom dopravnej nehody. Hovorkyňa policajného prezídia Denisa Baloghová však dodáva, že polícia musí vždy preskúmať, či daný prípad napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Hoci polícia musí každému vodičovi preukázať, že sa dopustil trestného činu neposkytnutia pomoci, mnoho motoristov, ktorí nehodu zavinili, z miesta utečie. A vývoj je alarmujúci: kým počet nehôd klesá, počet „utečencov“ výrazne stúpa. Podľa policajných štatistík vlani utieklo z miesta nehody 3 069 vinníkov, čo na celkovom počte dopravných nehôd 13 307 predstavuje podiel zhruba 23 percent. Naproti tomu v roku 2010 zaevidovala polícia až 21 611 nehôd, od ktorých však utieklo len 1 056 ľudí, čiže necelých päť percent. Inými slovami, kým vlani <a href="https://autobild.cas.sk/clanok/199473/nebezpecny-zlozvyk-slovenskych-vodicov">od nehody utiekol</a> približne každý štvrtý vinník, v roku 2010 až každý dvadsiaty.

Na rozšírený a veľmi moderný zlozvyk upozornila Farkasová. „V súvislosti s dopravnými nehodami sa hasiči v poslednom čase stretávajú najmä s fenoménom, kedy svedkovia nehody namiesto pomoci zraneným natáčajú situáciu na mobil.“ Jej slová dokazuje nespočetne veľa videí zo život ohrozujúcich situácií a je až alarmujúce, že ľudia namiesto poskytnutia pomoci alebo telefonátu na tiesňovú linku považujú za dôležitejšie vytiahnuť mobil a filmovať. Niekedy to pôsobí tak, že video je na internete skôr, než na miesto prídu záchranári. A nie preto, že by meškali.

Amatérski filmári sú neduhom súčasnosti. Ako by sa asi cítili, keby na internete našli zábery zranených rodičov, súrodencov alebo priateľov s posmešnými alebo ironickými komentármi od neznámych ľudí? Ktokoľvek sa kedykoľvek môže v takejto situácii ocitnúť a môže len dúfať, že okrem filmárov bude nablízku aj niekto, kto im pomôže. Na prvom mieste by mal vždy stáť ľudský život, a nie počet „lajkov“ na sociálnej sieti.

Prvá pomoc? Pri havárii robíme niečo úplne iné

Výber pre vás

Prvá pomoc? Pri havárii robíme niečo úplne iné

Súvisiace články

Čo všetko má mať autolekárnička?

11 otázok o objektívnej zodpovednosti

Autokamery: Vodičom hrozia likvidačné tresty

Čo všetko má mať autolekárnička?

Pravidlá kupovania a používania antiradarov

Ako zlodeji kradnú autá a ako sa môžete brániť?

Tieto jazdené autá sa najmenej kazia

Ako zlodeji kradnú autá a ako sa môžete brániť?

Čo by ste mali vedieť o umývacích linkách

Fólie: Detail, ktorý môže spôsobiť problémy

Kontrolky v aute: Čože mi to tam zasa svieti?

Diaľničná patrola pomôže v núdzi

Výber pre vás