Nižšia stredná trieda je už tak prehustená, že brnkaním výlučne iba na klasické struny, čo ako kvalitne by ladili, už nemusíte uspieť. A tak automobilky skúšajú svoje nové kompakty kadejako ozvláštňovať a odlišovať. So <a href="https://www.automoto.sk/clanok/188889/test-volvo-v40-d2-hura-na-germanov/1806">základnou verziou nového Volva V40</a> sme sa už zoznámili. Prichádza čas prevetrať v redakčnom teste jeho nadstavbový variant s nálepkou „Cross Country“.

Pri prvom teste štyridsiatky sme to vzali ekologicky skromne od naftového základu D2, s manuálnou prevodovkou a pohonom iba prednej nápravy. Teraz sa okrem očakávanej pridanej hodnoty verzie Cross Country zároveň pozrieme aj na opačný koniec benzínového spektra, ktorý číta päť tučných valcov, dopovaných turbom. V kombinácii s automatickou prevodovkou a pohonom všetkých štyroch kolies, aby toho nebolo málo.

Rozdiel medzi „obyčajným“ V40 a „neobyčajným“ Cross Country vám na prvý pohľad udrie aj do zatvorených očí. Plastové brnenie pod predným aj zadným nárazníkom a na prahoch, spolu s neprehliadnuteľným nápisom pod zadnou tabuľkou evidenčného čísla, dávajú autu ozaj výraznejší charakter, teda pre prípad, že by sa vám jeho východiskový variant zdal príliš umiernený či nedajbože nudný.

Keď sa ale zavŕtate do tabuliek technických údajov, zistíte, že rozmerové rozdiely sú napodiv tak minimálne, že ani nestoja za zmienku, alebo žiadne. V očakávaní, ktoré vyprovokoval dizajn auta, sme samozrejme ako prvý hľadali údaj o svetlej výške. A dostavilo sa prekvapenie. Akokoľvek bojovne sa Cross Country tvári, tak oproti klasickému V40 v tomto smere pridáva iba 12 milimetrov: 145 verzus 133. Na prekračovanie balvanov bigfootovskými krokmi teda zabudnite.

Skrátka, akokoľvek vážne to Severania mysleli s „allroadovou“ dizajnovou návnadou, zhltnúť ju netreba. A keď sa hneď na začiatku nezadrhnete týmto háčikom, zapichnutým do krku, tak máte šancu zistiť, že cross alebo necross a country či necountry, toto auto vás rozhodne má čím osloviť. No ale postupne....

Kabína s veľkým K. Kvalita s ešte väčším!

Kým exteriér môžete vcelku ľahko pochopiť ako nesplnený sľub, interiér vás dostane takou poctivosťou, akú dokážu naservírovať snáď len poctiví Škandinávci. Už v druhej najvyššej výbave, v ktorej sme testovali spomenuté V40 D2 , pôsobí kabína mimoriadne solídne a kvalitne. A keď siahnete po tej najvyššej, obklopí vás luxus, aký v aute kompaktného segmentu len tak nenájdete.

Dojem takejto vysokej akosti sme nemali z interiéru ani jedného testovaného prémiového kompaktu. A aj keď si odfiltrujeme možné subjektívne rozdiely vo vnímaní kvality, tak toto auto sa minimálne vyrovná tomu najlepšiemu, čo by ste dokázali skombinovať z kabíny trojkovej audiny, áčkového medvedíka a jednotkového Bavora – samozrejme tiež v tých najvyšších existujúcich výbavách a konfiguráciách.

Ergonomicky a priestorovo je na tom Cross Country podobne ako klasické V40. Čiže treba počítať s istou návykovou fázou, kým zvládnete zmeť malých tlačidiel na stredovej konzole. A musíte pochopiť, že prémiový kompakt nie je určený na pravidelné prevážanie štyroch dospelákov vyšších než 185 cm, ani debničiek s jablkami zo záhrady či dosiek na stavbu. Ak by ste podrobností o interiéri chceli viac, pozrite si obrázky v galérii a prečítajte náš spomínaný <a href="https://www.automoto.sk/clanok/188889/test-volvo-v40-d2-hura-na-germanov/1806">prvý test V40</a>. A budete v obraze.

Zabudnite na terén a užite si skvelý podvozok

Upozornením na nevalnú svetlú výšku sme pred chvíľou už jasne naznačili, že terénne ambície tohto auta do veľkej miery ostanú iba na marketingovom transparente výrobcu. A ani tie mestské obrubníky, o ktoré ho opriete, nemôžu byť až o toľko vyššie. Hlavne vzadu, kde spod ochranného plastu pod nárazníkom o pekných pár čísel bližšie k zemi visí masívny korpus zadného tlmiča výfuku.

Keď ale auto nevie v skutočnosti poskytnúť to, čo sľubuje dôverčivým povahám jeho názov, to ešte zďaleka neznamená, že nevie nič. A platí to aj pre testované Volvo V40 Cross Country: jeho podvozok nám toho veru predviedol ozaj viac než dosť.

Neutralita je taká dobrá, akú sme vari ani nečakali. Masu priečne vpredu uloženého päťvalca takmer nie je cítiť, nos ide do zákruty ozaj ochotne. A v kombinácii s pohonom všetkých kolies testovaného auta, dokonalo zladeným s jeho elektronickou podvozkovou stabilizáciou dokonca mimoriadne ochotne.

ESP sa síce nedá celkom vypnúť, už v čiastočne deaktivovanom móde a v kombinácii s Haldexom piatej generácie, ktorý nemá problém poslať dozadu viac pohonu, je ale natoľko tolerantné, že vám veľkoryso ponúkne pohľad do smeru jazdy aj cez bočné okno. Chce to ale dosť klzký povrch, napríklad zasnežený, na aký sme mali šťastie tesne pred koncom tohto testu.

Menej skúseného vodiča môže tancujúca zadnica auta trochu zaskočiť, toho ale pre zmenu poteší dokonalo koľajnicová presnosť vedenia stopy, keď je ESP plne aktívne. No a keď už máte čo-to odjazdené a nie ste úplné drevo, tak vám čiastočne vypnutá stabilizácia pri ostrej jazde krásne pomáha upratovať nos do zákruty. Čo je fajn, pretože so samotným nie práve najstrmším riadením by to bežný dvojruký vodič až tak dobre nezvládal. V kombinácii s ESP a pohonom 4x4, ktoré vám takto pekne umožnia kontrolovať smer jazdy plynom, je ale riadenie úplne v pohode uspokojivé.

Relatívne najslabším článkom v portfóliu kvalít podvozka je jeho odhlučnenie, najmä pri prejazdoch krátkych priečnych nerovností. Nedá sa však povedať, že by bol odhlučnený zle. On je odhlučnený slušne. Problém je skôr v tom, že aerodynamika a pohon sú odfiltrované ešte o dve triedy lepšie, preto je podvozok trochu počuť. No a potom je na vás, čomu dáte prednosť: či 18-palcovej nízkoprofilovej paráde, akú sme mali na testovacom aute, alebo niečomu kompatibilnejšiemu so slovenskou paródiou na cestnú sieť.

Výkonové maximum, ktoré môžete dostať pod kapotu Volva V40 Cross Country, je 254 koní (187 kW). Na papieri. Môžeme vás však ubezpečiť, že turbodúchadlom prepĺňaný dvaapollitrový päťvalec dokáže narobiť pocitovo podstatne väčšie ródeo. Keby že jeho tabuľkové miery vopred nepoznáme, tipujeme mu pocitovo snáď 280, možno aj 300 kopytníkov.

Testovaný motor síce neťahá od takých extremne nízkych otáčok, ako niektoré nové downsizované turbomotorčeky, už hlboko pod dvoma tisíckami však máte k dispozícii celé jeho „cojones“. A že ich teda ozaj má poriadne.... Pripravte sa tiež na bez preháňania jedovaté reakcie agregátu na akcelerátor: pre pohodovejší jazdný štýl bez šteklenia žalúdkov kinetóznych pasažierov musíte s plynovým pedálom pracovať ozaj veľmi jemne.

Už sme spomínali, že pohon testovaného auta je odhlučnený ozaj výrazne. V tomto prípade to ale nemusí každý vnímať ako jasné pozitívum. My sa subjektívne priznáme, že vhodnejším prívlastkom než „odhlučnený“ sa nám v tomto prípade zdá byť charakteristika „utlmený“.

Radový päťvalec má svoju špecifickú brunátne drsnú farbu zvuku. Keď však čakáte, že vám ju motor T5 vo Volve V40 podá aspoň trochu podobne ako bývalý Focus RS, alebo povedzme nové Audi RS3, budete sklamaní. Trochu sa ozve akurát vo vyšších otáčkach a aj to len keď nemáte príliš hlasno pustený audiosystém. Keď si túto radovú päťku budete chcieť vychutnať akusticky naplno, vyžiada si to investíciu do odborného vypitvania výfukového traktu.

Pohon všetkých kolies sme už po pleci potľapkali, pravdu povediac si nevieme predstaviť, že by silu motora dokázali efektívne preniesť na cestu len predné kolesá. A do zadku nenakopeme ani prevodovku. Šesťstupňový automat radí hladko, nie však lenivo a rýchlo, nie však hystericky. Vieme si ale predstaviť, že by ho výrobca vylepšil o radiace pádla pod volantom. Alebo aspoň o obrátené (čiže správne) poradie manuálneho sekvenčného radenia pákou, s plusom dozadu a mínusom dopredu.

Tak trochu provokatérsky zdvihnutým prostredníkom, natrčeným smerom k sídlu eurobyrokratických pseudozákonotvorcov, je spotreba Volva V40 T5. Na jednej strane jeho papierové hodnoty nie sú nijako extra oslnivé, konkurenti sľubujú lepšie. Zároveň však pri tomto motore nemáte s trochou snahy problém tie sľuby aj dodržať.

V meste pri ľahkej nohe, nie však až takej ľahkej, aby ste prekážali premávke, dokážete zliezť až kamsi na deväť litrov. Dá sa síce aj za dvanásť a viac, ale pri normálnom každodennom štýle s občasným svižnejším únikom zo svetiel to dáte v priemere za desať. Necelých deväť a pol vás stojí maximálna legálna diaľnica, pohodové tempo prázdnymi okreskami tlačí spotrebu až dolu nad sedem litrov. Tieto reálne čísla nám v pomere k vyše poldruhatonovej dynamickej štvorkolke s automatom vôbec neprídu byť zlé.

Kto povedal, že auto musí byť veľké, aby mohlo byť luxusné? Majú nárok na luxus ozaj len tí, čo si kupujú veľké auto, často preto, aby si tým niečo kompenzovali? Ak ten váš osobný rozhľad neblokujú klapky na očiach a viete, čo chcete, ani sa už po iných autách obzerať nemusíte: toľkoto luxusu v takto kompaktnom formáte, ako vám predvedie Volvo V40, povedzme aj vo verzii Cross Country, veru len tak inde nezoženiete.

Pravda, treba siahať po vyšších výbavách a príplatkových položkách, ale tá možnosť tu skrátka je. Samozrejme, nie zadarmo....a to už sme pri vcelku mastnej sume v treťom riadku tabuľky. Tú tvorí asi tucet príplatkových položiek (z toho asi polovica vo forme balíkov, pozostávajúcich z viacerých prvkov) za nejakých osem tisíc a cenový základ najvyššej výbavy.

Ak by ste si luxus non plus ultra predsa len chceli a vedeli odpustiť, tak nami testovanú kombináciu motora, pohonu a prevodovky dostanete nielen s najvyšším výbavovým stupňom Summum, ale dá sa ísť aj dve priečky nižšie, teda cez Momentum na Kinetic – čiže až na 34800 eur.

Akurát základný Base pre túto motorizáciu dostupný nie je. Ak by vám však stačil aj ten, v kombinácii so základným dieselovým štvorvalcom D2 a pohonom len jednej nápravy, dokážete výrazne podliezť 25 tisíc. Otázne však je, kto by si kupoval prémiovku, aby do nej nedostal ani zlomok luxusu, technického a výbavového, aký je schopná ponúknuť.

Provokatér typu testovaného Volva dokáže poriadne naštvať. Napríklad jedincov, ktorí si stúpajúcu cenu spájajú výlučne s rastúcou veľkosťou auta a nepripúšťajú možnosť „viac kvality za viac peňazí“. Alebo zelené euromozgy, pre ktoré sú dôležité papierové eko ukazovatele bez ohľadu na to, či sú reálne alebo nie. Prípadne dôverčivé povahy, ktoré si prečítajú pod zadným nárazníkom nápis Cross Country a hneď začnú baliť batohy na offroadovú expedíciu.

Na druhej strane dokáže aj kráľovsky ulahodiť. Tým, čo hľadajú kvalitu a luxus, stačí im však auto kompaktného formátu. Tým, čo ocenia jazdné vlastnosti a vydarený pohon 4x4 výborne zladený so stabilizačnou elektronikou. Tým, čo si radi užijú silný prepĺňaný benzínový motor a nebude ich zrádnik metať, keď si za svoje služby vypýta adekvátnu porciu benzínu. Do ktorej skupiny patríte vy? Tešíme sa na vaše diskusné príspevky.

Test Volvo V40 Cross Country T5: Provokatér

Výber pre vás

Test Volvo V40 Cross Country T5: Provokatér

Súvisiace články

Test Mercedes Citan: Z kosoštvorca skoro hviezda

Test Mercedes Citan: Z kosoštvorca skoro hviezda

Nissan Qashqai 360: Dostupnejšia špička

Nissan Qashqai 360: Dostupnejšia špička

Výber pre vás