Aj na plochu malého Slovenska sa zmestia cesty, ktoré sú hodné záujmu, či už z pohľadu vodiča alebo pasažierov. V diskusii <a href="https://autobild.cas.sk/clanok/192786/pat-z-najkrajsich-ciest-slovenska">k prvému článku o nich</a> sme vás vyzvali, aby ste nám poslali svoje tipy a mnohí z vás to aj urobili. A nie nadarmo: vo výbere na nasledujúcich riadkoch sú dva z štyroch úsekov inšpirované práve vašimi podnetmi.

Prvý päť ciest, ktoré sme vám priblížili minule, nebolo zďaleka posledných. To isté platí aj pre nasledujúce úseky. Žiadna hitparáda, žiadne hodnotenie, iba malá vzorka z veľkého výberu. Čiže ani tentokrát nemôžeme vynechať z ich označenia dôležitú jednopísmenovú predložku. Takže nech sa páči: ďalšie štyri z najkrajších ciest Slovenska.

Ako prvý vám dnes dávame do pozornosti úsek cesty druhej triedy č. 584, ktorý spája Liptov s Oravou. A nespája ho len tak hocijako, ale rovno atraktívnym horským priechodom, ktorý sa zvykne označovať aj podľa obce Huty, najbližšej k jeho vrcholu. Táto cesta od stredu po stred cieľových obcí má približne dvadsať kilometrov, od tabule k tabuli rovných 17 km.

Keď štartujete z Liptovských Matiašoviec, na vrchol kopca to máte necelých osem kilometrov. Spočiatku je krajina dosť otvorená a posádka sa rozhodne má čím kochať. Druhé štyri z ôsmich kilometrov sú ale predovšetkým pre vodiča. Jednak preto, že cesta je väčšinou lemovaná lesom a hlavne preto, že toto je trať vytýčená pre preteky automobilov do vrchu s dvadsiatimi štyrmi rozličnými zákrutami a prevýšením skoro tristo metrov.

Ak nie ste typ pretekára, alebo tieto vaše tendencie posádka spoľahlivo utlmí, tak si aj na stúpaní z Liptovských Matiašoviec predsa len stihnete všimnúť pár otvorených úsekov, z ktorých vidíte malebné doliny horného Liptova, z niektorých miest pri dobrom počasí dokonca až na Liptovskú Maru.

Viac možností na obdivovanie krajiny však budete mať na opačnej strane kopca, teda pri klesaní z vrcholu smerom k obci Zuberec. Zákruty už tu nie sú také prudké, väčšinou idete po mierne sa hadiacej ceste alebo po rovinkách, s miernym profilom klesania. Na tej najdlhšej nájdete obľúbenú kolibu a odbočku do spomínanej obce Huty a ak vás nezláka ani jedno ani druhé, tak po dvoch kilometroch, prejazde okolo kameňolomu (pozor, cesta tu môže byť zaprášená) a ďalších dvoch kilometroch vás privíta obec Zuberec.

Povrch cesty na celom úseku je slušný, sem tam menšia diera či záplata, ale nič dramatické. Spevnené betónové či asfaltové parkoviská tu nie sú, tých improvizovaných s utlačenou hlinou či šotolinou je však dosť tak na vonkajšej strane viacerých zákrut, ako aj pozdĺž niektorých roviniek. Takže ak chcete zastať a nadýchať sa vzduchu, máte kde. Zážitok vám nepokazí ani premávka, ktorá je aj v pracovnom čase relatívne riedka.

Aj za týmito dvoma názvami obcí, presnejšie medzi nimi, sa skrýva známy horský prechod, konkrétne Šturec. Jeho najdramatickejšia časť s najostrejšími zákrutami síce zaberá iba približne tretinu celého úseku medzi Hornou Štubňou a Harmancom, zaujímavý je však celý. Na tento úsek sa dostanete buď zo západu, keď odbočíte z cesty č. 65 medzi Kremnicou a Turčianskymi Teplicami na cestu č. 14, pri spomínanej obci Horná Štubňa.

Z opačnej strany sa vyberiete z Banskej Bystrice smerom na Donovaly po medzinárodnom ťahu E77, po chvíli však odbočíte zase na tú istú štrnástku, pod neprehliadnuteľnou tabuľou, ktorá vás posiela doľava na Martin a Turčianske Teplice.

Prvých približne päť kilometrov z Hornej Štubne je rovinka, nanajvýš len mierne zvlnená, ale pekná. Potom sa začína stúpať a množia sa zákruty každého typu, sú tu neprehľadné vlásenky, ale aj série zákrut, kde vidíte o jednu, o dve dopredu. Na prvej časti úseku bola v čase našej návštevy cesta trochu rozbitá a nie všetky diery bezpečne poplátané, bolo treba dávať pozor.

Pri samotnom ostrom stúpaní na vrchol sa už kvalita cesty zlepší a je aj dostatočne široká. Približne v každej štvrtej – piatej zákrute je na vonkajšom oblúku improvizovaná odstavná plocha, nájdu sa ale aj jedno - dve väčšie „parkoviská“, ktoré zjavne využívajú napríklad cestári v zime. Relatívne veľké asfaltové parkovisko bez úvodzoviek je na vrchole kopca.

Cesta je väčšinou obrastená vegetáciou, hlavne v dolnej časti na oboch koncoch. Keď sa ale v strednom sektore miestami otvorí, je tu veľmi pekný výhľad na strmé kopce, zalesnené, ale aj čisto skalnaté. Skala sprevádza cestu aj vo viacerých zákrutách, ktoré sú viditeľne ostro vysekané do svahu – hlavne pred a za vrcholom, z oboch strán.

Klesanie z vrcholu smerom k Dolnému Harmancu, okolo Harmaneckej jaskyne, je o niečo kratšie a prudšie než stúpanie od Hornej Štubne, inak ale podobné mierne zvlneným profilom. Premávka v pracovných hodinách dňa bola relatívne hustá, ale zvládnuteľná, bez vytvárania kolón za pomalými vozidlami. Víkend nám každopádne príde byť lepším nápadom.

Znalcom slovenského zemepisu určite nemusíme pripomínať, aký že to známy horský prechod čnie na úseku cesty medzi horehronskou a liptovskou obcou, vzdialenými od seba čosi vyše štyri desiatky kilometrov. Lyžiari isto poznajú Čertovicu. A určite vedia aj to, že ak sem zamieria z juhu, smerom od Podbrezovej, tak cestou minú odbočku do ďalšieho obľúbeného športoviska Tále. A mierne stúpajú čiastočne otvorenou dolinou po zvlnenej ceste ďalej na sever.

Poslednou obcou v stúpaní, pred samotným vrcholom kopca, je Jarabá. Úsek pred ňou mal v čase našej návštevy asi najhorší povrch, rozbitý, poplátaný, nič pre nízkoprofilové obutie nášho Rapida. Odtiaľ až hore na Čertovicu je už ale povrch slušný, cesta je veľmi pekná, pomerne široká, zákruty rôznorodé, aj pár ostrých. Ale baviť sa na tomto približne sedemkilometrovom úseku budú hlavne vodiči, pretože vegetácia okolo cesty je pomerne hustá. Koniec stúpania, najvyšší bod cesty a začiatok klesania vás zavedie nielen do známeho lyžiarskeho strediska, ale aj na hranicu medzi banskobystrickým a žilinským krajom.

Len o kúsok ďalej nad obcou Vyšná Boca si prídu na svoje aj pasažieri. Je tu asi najkrajší úsek celej cesty s prudkým dlhým klesaním, ostrou vlásenkou a výhľadom z dlhej rovinky nielen na túto zákrutu a časť spomínanej obce, ale pri troche šťastia a dobrej viditeľnosti dokonca až na tatranské končiare. Zastaviť za účelom pokochania sa tu dá, síce improvizovane, ale bezpečne, na oboch stranách spomínanej vyhliadkovej rovinky.

Naším aktuálnym spoločníkom pri hľadaní automobilovo atraktívnych destinácií je Škoda Rapid Spaceback. Už sme s ňou skúmali aj <a href="https://autobild.cas.sk/clanok/196439/classic-remise-unikatne-centrum-veteranov">motoristicky zaujímavú cudzinu</a>, pomohla nám však aj pri hľadaní najkrajších slovenských ciest.</p>


Malý 1,2-litrový 77-kilowattový benzínový turbomotor síce má trochu problém s dychom na dlhých tiahlych diaľničných stúpaniach, kľukaté technické úseky slovenských hôr však zvláda v pohode, prejaví tu svoje dobré jazdné vlastnosti.

Pravda, ak je pod kolesami aspoň trochu kvalitný asfalt. Na tých najhorších úsekoch by si tlmiče zaslúžili obutie s vyššou vrstvou gumy, než majú naše dizajnovo parádne nízkoprofilové sedemnástky.

Posledný úsek od obce Nižná Boca, cez Malužinú až po Hybe, kde sa cesta č. 72 križuje so severnou diaľnicou D1, je trasa už takmer rovinatá, alebo len mierne zvlnená, s peknými výhľadmi na krajinu, čiže pre premotivovaného krotiteľa volantu možno už trochu nuda, ale pre obdivovateľov krás Slovenska určite príjemný záver. Celkovo dojem z Čertovice a príslušenstva nekazí ani premávka, je podstatne redšia než na takých Donovaloch, alebo povedzme na Soroške, cez ktorú sme preliezali <a href="https://autobild.cas.sk/clanok/192786/pat-z-najkrajsich-ciest-slovenska">v predošlom článku</a>.

Aj posledným z dnes predstavených úsekov sa budeme štverať cez kopec. V tomto prípade si prídu na svoje opäť najmä vodiči. A miestni znalci tejto trasy aj vedia dôvod. Približne pätnásťkilometrový úsek zo severu Košíc až po najbližšiu obec Košická Belá obsahuje prejazd cez kopec, známy ako Jahodná, podľa rekreačnej oblasti na jeho vrchole. Cesta sa zo stúpania na klesanie síce láme o niečo pod vrcholom, stojí však rozhodne za jazdu.

Po prvých približne piatich kilometroch zvlnenej roviny, pozdĺž trate úzkorozchodnej železničky v čermeľskom údolí za Košicami, sa začína samotné stúpanie. Na to, že ide o horský prechod na ceste druhej triedy číslo 547, je jeho prvá časť mimoriadne široká, dokonca trojprúdová, s niekoľkými rýchlymi zákrutami, za aké by sa nemusel hanbiť ani špičkový pretekársky okruh.

Potom sa ale cesta zúži na dva pruhy v klasickej šírke, na akú sme pri takýchto komunikáciách zvyknutí a veľkorysý „okruh“ sa zrazu zmení na parádnu lesnú rýchlostnú skúšku. A to nielen teoreticky, ale aj skutočne. Jahodná totiž má na konte nielen nejedny preteky do vrchu, ale aj rely súťaže. Je tu pár ostrých vláseniek, ale aj rýchle zvlnené rovinky, v ktorých vidíte dve-tri zákruty dopredu a môžete trochu pritlačiť na pílu.

Stúpanie po technicky zaujímavej úzkej a kľukatej ceste je dlhé približne ešte tri a pol kilometra, povrch už je trochu horší, sem tam záplata, sem tam diera, ale nič strašné. Po dosiahnutí najvyššieho bodu cesta začína klesať a po pár dlhších zvlnených rovinkách a zákrutách vychádza von z lesa do peknej doliny, v ktorej leží obec Košická Belá. O pár kilometrov ďalej sa začína rekreačná oblasť pri Ružínskej priehrade.

Ani po pridaní ďalšej štvorice zaujímavých slovenských ciest do éteru zďaleka nemáme pocit, že sme tému vyčerpali a radi sa k nej vrátime. Už teraz sa nám kopia v hlavne nápady, nehovoriac o tom, že sme ešte zďaleka nevyčerpali ani tie vaše. A či už z tých predošlých, alebo tých nových, ktoré nám pošlete, si isto opäť radi vyberieme. Na severe aj na juhu, na východe aj západe a aj v samotnom srdci našej krajiny je zdrojov inšpirácie viac než dosť.

Ďalšie z najkrajších ciest Slovenska

Výber pre vás

Ďalšie z najkrajších ciest Slovenska

Súvisiace články

Miesto, kde sa zrodil rýchlostný rekord

Rolls-Royce Wraith: Crème de la Crème

Výber pre vás