Marek Pokrývka

Spojené štáty americké zohrali v&nbsp;2. svetovej vojne dôležitú rolu. Ich územie sa síce hrôzam vyhlo (s&nbsp;výnimkou Havajských ostrovov), no počas nich bola napríklad 3,5 roka úplne zastavená výroba áut. Na bod mrazu sa dostal aj vývoj. Situáciu chcel po ukončení bojov využiť Preston Tucker, ktorý bol mužom mnohých profesií. No všetky sa krútili okolo benzínu.

Tucker sa narodil v&nbsp;automobilmi preslávenom&nbsp;Detroite a&nbsp;odmalička bol fanúšikom štyroch kolies. Stavba vlastného vozidla bola jeho celoživotným snom, ktorý chcel naplniť po skončení vojnového šialenstva. A&nbsp;takmer sa mu to podarilo. Predstavil sedan disponujúci mnohými prelomovými riešeniami, ktorý spôsobil veľké haló aj mimo amerických brehov.

Projekt užívajúci si veľkú mediálnu pozornosť úspešne pokračoval. Mladá firma si prenajala obrovskú továreň v&nbsp;Chicagu, ktorá ešte niekoľko rokov predtým vyrábala letecké motory. Peniaze na začiatok montáže začala zháňať pokrokovými spôsobmi. To sa ale nepáčilo úradom, ktoré začali firmu vyšetrovať. Nasledovala vlna negatívnych informácií v&nbsp;tlači a&nbsp;tiež ostro sledovaný súdny proces.

Preston Tucker bol obžalovaný z burzového podvodu, okrem toho boli obvinení aj viacerí jeho spolupracovníci. Súd po čase všetkých uznal za nevinných vo všetkých bodoch. Imidž spoločnosti však už medzitým utrpel fatálne rany a sériová výroba sa tak zastavila na 51 kusoch vozidla (vrátane prototypu) známeho pôvodne ako Torpedo. Sedan označený oficiálne číslom 48 podľa roku predstavenia malo svoj osud spečatený. Problémy sa kopili a svojich 1 900 zamestnancov musel mladý výrobca prepustiť.

Po vojne bol síce tento model autom budúcnosti, no jeho kariéra mala neočakávaný a&nbsp;rýchly koniec. Dramatický príbeh sa stal námetom pre film. A&nbsp;kolujú o&nbsp;ňom dohady, že pád vozidla nebol ani zďaleka náhoda. Môže za jeho rýchly koniec naozaj spiknutie konkurentov? To sa už asi nikdy nedozvieme, no pevné miesto v&nbsp;histórii áut má Tucker aj vďaka svojmu osudu isté. Čím bol vlastne taký výnimočný?

Preston Tucker chcel podľa svojich slov postaviť prvé nové auto za ostatných 50 rokov. V&nbsp;preklade to znamenalo, že sa ho snažil navrhnúť na zelenej lúke z&nbsp;hľadiska techniky i dizajnu. Na výsledku to bolo vidieť. Najprv dostal označenie Torpedo, ktoré nebolo treba vysvetľovať. Pôvodný plán rátal s&nbsp;dvojdverovou karosériou podriadenou aerodynamike v&nbsp;nezvyčajne miere.

Na danú dobu vyslovene futuristické vozidlo malo 3,2-metrový rázvor a natiahnutú karosériu s&nbsp;centrálnou bublinou korunovanou drobnou plutvičkou. Zaujímavým prvkom bolo prekrytie všetkých štyroch kolies. Tie predné mohli byť schované vďaka tomu, že sa hýbali spoločne s&nbsp;blatníkmi osadenými svetlometmi. V&nbsp;návrhu dostal preto tento automobil netradičný fixný reflektor v&nbsp;strede.

Zaujímavý bol tiež jeden pár dverí, ktoré sa otvárali spolu s&nbsp;časťou strechy pre uľahčenie nastupovania a&nbsp;vystupovania. Netradičný dôraz bol kladený na bezpečnosť. Vozidlo malo navrhnutú prednú deformačnú zónu a lepené predné sklo, taktiež disponovalo uzamykateľnou parkovacou brzdou na prevenciu krádežiam.

Unikátnosť pôvodného torpéda sa pritom ani zďaleka nekončila pri troch svetlách či pohyblivých blatníkoch. Do jeho technického vybavenia mali napríklad spadať horčíkové kolesá a kotúčové brzdy na všetkých štyroch kolesách. Tesne po skončení 2. svetovej vojny šlo o&nbsp;sci-fi. A&nbsp;to isté možno povedať o&nbsp;pôvodnom riešení pohonu, ktoré bolo naozaj nevšedné.

Tucker sa chcel vyhnúť prítomnosti spojky, prevodovky, diferenciálu i klasickej nápravy. Základnú konštrukciu sa snažil zjednodušiť použitím dvoch párov ramien, ktoré boli odpružené vulkanizovanou gumou namiesto pružín a&nbsp;viedli kvapalinu do centrálneho rezervoára i späť. Kolesá teda mali byť poháňané hydraulicky.

Výpočet zaujímavých riešení pokračoval pri motore. Rovnako ako obdobne aerodynamický Tatraplan disponoval Tucker vzadu uloženým motorom, v&nbsp;tomto prípade šlo o plochý benzínový šesťvalec s&nbsp;objemom 9,65 litra a&nbsp;hemisférickými spaľovacími priestormi. Okrem toho mal mať hliníkový blok,&nbsp;priame vstrekovanie a&nbsp;ventily umiestnené nad hlavou valcov ovládané pomocou presne dávkovaného tlaku oleja namiesto vačkového hriadeľa.

Tento benzínový agregát bol navrhovaný na beh v extrémne nízkych otáčkach. Voľnobeh chcel konštruktér údajne pôvodne nastaviť na 100 ot./min. a&nbsp;počas jazdy mal bežať prevažne v&nbsp;rozmedzí 250 až 1 200 otáčok. Mal pritom produkovať na danú dobu viac než pekný maximálny výkon 150 kW (204 k) a&nbsp;masívny krútiaci moment 610 Nm pri 1&nbsp;800 ot./min.

Odvážny pohon teda v&nbsp;prvotnom návrhu dopĺňal obdobne netradičný spaľovací motor. Vzadu uložený boxer mal roztáčať susedné kolesá, ktoré mali mať bezdušové pneumatiky schopné samostatného zacelenia v&nbsp;prípade defektu. Viaceré bezpochyby geniálne myšlienky však v&nbsp;praxi pri daných technológiách nefungovali tak dobre ako na papieri. Mnohé sa preto nedostali do sériovej výroby.

Vo finálnej forme vyzeral Tucker v mnohých rysoch odlišne. Karoséria nebola až taká zaoblená a disponovala štvoricou dverí, predné blatníky boli navyše fixné. Obsahovali tiež omnoho väčšie výrezy na kolesá s klasickými pneumatikami. Rozdielov bolo teda skutočne dosť.

Mnohé zaujímavé riešenia však zostali zachované. Okrem základného tvaru podriadeného prúdeniu vzduchu išlo tiež o&nbsp;laminované čelné sklo, rámy dverí zasahujúce do strechy a&nbsp;najmä tri svetlomety v&nbsp;prednej časti. Dnes je tento prvok absolútne ikonický. Usporiadanie svetiel je však oproti pôvodnému plánu opačné, bočné reflektory sú fixné a&nbsp;centrálny sa hýbe pri natočení volantu nad 10 stupňov.

Do finálneho vozidla sa dostal tiež na danú dobu netradične navrhnutý interiér. Ovládaciu obruč totiž sprevádzal prístrojový panel a&nbsp;všetky tlačidlá a&nbsp;páčky boli sústredené v&nbsp;jeho okolí, čo bolo výnimočné riešenie. Okrem lepšej ergonómie za ním stála snaha ponechať pred spolujazdcom čo najvoľnejší priestor. Aj klasické schránky sa preto presunuli do dverí, pričom palubná doska bola spolu s&nbsp;vrchmi dverí mäkko čalúnená. Spolu s&nbsp;použitím pásov to malo prospieť bezpečnosti.

Aj napriek opusteniu viacerých nevšedných riešení bol teda Tucker naďalej revolučným automobilom. Príbeh jeho reálneho zrodu však nebol ľahký. K&nbsp;množstvu problémov s&nbsp;prípravami výroby zavŕšilo zlomenie oboch predných ramien na prototype postavenom na základe existujúceho auta značky Oldsmobile. Neuniesli vysokú hmotnosť vozidla.

Nepríjemný incident sa stal v&nbsp;predvečer premiéry, na ktorej sa malo zúčastniť asi 3-tisíc hostí. Nakoniec videli len spolovice funkčné vozidlo. Pre provizórne riešenú techniku napríklad nemalo spiatočku. Pruženie bolo okrem toho ohromne tuhé a motor extrémne hlučný, na čo údajne Preston reagoval na odhalení pokynom pre prítomnú kapelu o&nbsp;čo najvyššiu hlasitosť hudby.

Technické ťažkosti vozidla, ktoré dostalo v&nbsp;danom čase hanlivú prezývku Plechová hus, donútili jeho tvorcov hľadať alternatívne riešenia. Pod zadnú kapotu sa teda nakoniec nasťahoval plochý šesťvalec Franklin O-335 pôvodne stavaný pre helikoptéry Bell.

Agregát s&nbsp;objemom 5,5 litra dosahujúci výkon 168 kW (228 k) bol vzduchom chladený. Preston Tucker však nariadil svojim technikom zmenu v&nbsp;podobe vodného chladenia a&nbsp;túto verziu motora začal následne montovať. Medzičasom totiž odkúpil výrobcu. Následne zrušil všetky zmluvy s&nbsp;leteckými firmami, ktoré mali v&nbsp;danom čase tvoriť až 65% všetkých kontraktov v priemysle.

K&nbsp;relatívne konvenčnej pohonnej jednotke potrebovala mladá automobilka prevodovku, ktorú konečne našla v&nbsp;podobe ústrojenstva Cord-Auburn s&nbsp;vákuovým radiacim mechanizmom. Z&nbsp;neho následne odvodila vlastnú verziu Y-1 nazvanú podľa svojej vtedajšej fabriky v&nbsp;mestečku Ypsilanti. No experimentovala aj s&nbsp;technikou Tucker-matic disponujúcou&nbsp;dvomi meničmi krútiaceho momentu, čo možno označiť za predchodcu dnešných CVT.

Výnimočný bol aj ďalší aspekt techniky. Celý pohon bol na samostatnom ráme uchytenom len na šiestich skrutkách, ktorý sa teda&nbsp;dal relatívne jednoducho vybrať z&nbsp;karosérie. Toto riešenie malo ohromne uľahčiť servis. V&nbsp;pôvodných prospektoch Tucker dokonca deklaroval, že kompletná výmena motora by vďaka danej konštrukcii mala trvať len 15 minút!

Vývoj technicky náročného automobilu nebol lacný, rovnako ani štartovanie jeho výroby. Tucker začal zháňať peniaze na celý projekt inovatívnou cestou. Podpisoval zmluvy s&nbsp;budúcimi dílermi. Touto formou sa mu podarilo získať 15 miliónov dolárov, čo boli v&nbsp;danej dobe naozaj slušné peniaze.

Zakladateľ mladej automobilky využil okrem toho aj ďalší neštandardný postup. Záujemcom o&nbsp;kúpu modelu 48 predával doplnky na vozidlo, ktoré sa ešte ani nezačalo sériovo vyrábať. Do predaja uviedol rádiá, špecifickú batožinu či kryty sedadiel. Klienti dostali okrem samotného tovaru aj prísľub istého miesta na čakacej listine pri spustení sériovej výroby.

Dnes takéto praktiky vzrušujú málokoho, no krátko po skončení vojny šlo o&nbsp;čosi nezvyčajné. Na spôsob zbierania financií si preto posvietili úrady a polícia. Vyšetrovateľom sa nepáčili ani Tuckerove tvrdenia o&nbsp;15 rokoch testovania, ktoré boli asi naozaj čistým výmyslom. Podľa obvinení sa ambiciózny podnikateľ snažil ľudí obrať o&nbsp;peniaze bez skutočných plánov na výrobu daného vozidla.

Žiadne obvinenie sa síce nakoniec nepreukázalo, no ich dlhé prepieranie v tlači imidž spoločnosti kompletne zničilo. Po konci štyri mesiace trvajúceho súdu bol projekt v troskách. Väčšina zamestnancov dostala výpoveď, pričom v obrovskej továrni v Chicagu bolo zmontovaných len 37 sériových kusov revolučného sedanu. Lojálni pracovníci neskôr aj po krachu projektu dokončili ďalších 13. Hovorí sa, že mnohí pracovali zadarmo.

Valná väčšina výnimočných vozidiel dodnes jazdí. Spravidla sú udržiavané v&nbsp;perfektnom stave, keďže ide o&nbsp;vyhľadávané zberateľské artikle. Na predaj sa objavujú len sporadicky. A&nbsp;ako ukázali príklady z&nbsp;končiacej sa dekády, treba pri nich rátať so sedemcifernou sumou.

Okrem rečí o dobrovoľne montujúcich pracovníkoch sa v povojnovej dobe šuškalo, že za všetkými obvineniami a celým procesom mala byť iniciatíva hráčov z Tuckerovho rodného Detroitu. Pokrokový sedan v danej dobe výrazne kontrastoval so stagnujúcim portfóliom automobiliek Ford, General Motors a Chrysler. V prípade úspešného začiatku jeho sériovej výroby vo väčších množstvách by sa mohol stať konkurentom, na ktorého jednoducho neboli zavedené značky pripravené. Potvrdenia alebo vyvrátenia tejto konšpirácie sa však už asi nikdy nedočkáme.

Napriek veľkej porážke sa Preston Tucker nevzdal svojho sna. Do histórie sa zapísal jeho výrok, že aj Henry Ford pri svojom prvom pokuse tiež zlyhal. Začiatkom 50. rokov preto nadšenec začal pripravovať roadster Carioca. Jeho návrh mal na starosti dizajnér Alexis de Sakhnoffsky, ktorý na ňom využil viaceré charakteristické prvky. Dvojica chcela vozidlo vyrábať v&nbsp;Brazílii. Tucker sa toho ale nedožil, na sklonku roka 1956 totiž podľahol rakovine pľúc. A&nbsp;spolu s&nbsp;ním zomrel aj výnimočný projekt.

Napriek krátkej výrobe a malému počtu exitujúcich vozidiel zanechala značka Tucker výraznú stopu na automobilovom priemysle. A to nielen z pohľadu amerických výrobcov, ale odvetvia ako takého. Viaceré zaujímavé riešenia prítomné v type 48 i pôvodného torpéda sa postupne objavili v sériových modeloch. Pohyblivé centrálne svetlo sa síce neujalo, ale aj moderná verzia tejto technológie dnes tvorí výbavu mnohých áut.

Preston Tucker mal naozaj odvážne myšlienky. Netýka sa to len jeho konštrukčných návrhov, rovnako to možno povedať o jeho&nbsp;prístupe k&nbsp;biznisu. Start-upov financovaných obdobným spôsobom dnes poznáme mnoho. Vo viacerých prípadoch síce už došlo aj k&nbsp;podvodom, ale podľa všetkých indícii Tucker nič také v&nbsp;úmysle nemal. Dodnes patrí k&nbsp;významným inovátorom na poli štyroch kolies.

Tucker 48 bol po vojne autom budúcnosti: Môže za jeho rýchly koniec spiknutie konkurentov?

Výber pre vás