Nespočetné množstvo výrobcov sa počas viac než storočnej histórie automobilizmu pokúsilo etablovať. Niektorým sa to podarilo a niektorí dokonca prežili až do dnes, no väčšina odpočíva pod nánosom času. Avšak aj medzi zaniknutými značkami sa nájde zopár vyčnievajúcich príkladov, ktoré zanechali výraznú stopu v pamätníčkoch nadšencov.

V nasledujúcich riadkoch sa primárne sústredíme na značky, ktorým na zápis do histórie stačil jeden pokus. Z archívu teda vytiahneme legendárne modely – jedináčikov, ale aj zopár opravných pokusov, ktoré skončili fiaskom.

Ak sa bavíme o značkách s krátkou trvanlivosťou a jediným vyrábaným modelom, ako učebnicový príklad by mohol slúžiť pokus Prestona Tuckera o supermoderný povojnový sedan. Tucker chcel skonštruovať auto snov a čiastočne sa mu to aj podarilo - Tucker 48, nazývaný aj Torpedo, mal nekonvenčnú koncepciu a na svoju dobu futuristické prvky.

Prototyp mal vzadu uložený motor s objemom 9,6 litra, pôvodom z helikoptéry. Šesťvalcový boxer však odmietal spolupracovať s konštruktérmi a po mesiacoch neúspešného ladenia sa Tucker rozhodol siahnuť po náhradníkovi. Motor Franklin, taktiež určený pôvodne pre helikoptéru, mal nižší objem, ale dostačujúci výkon. Po značných úpravách (napríklad vodné chladenie miesto vzduchového) padol autu ako uliaty.

Okrem pohonu Tucker 48 vynikal priestrannou aerodynamickou karosériou a mnohými inovatívnymi riešeniami. Na prvý pohľad si všimneme tretie oko v strede prednej časti. Nie je to iba výstrelok, práve naopak. Stredný reflektor sa natáčal spolu s kolesami a osvetľoval aj „za roh“. Samotná karoséria bola konštruovaná s dôrazom na bezpečnosť posádky. Nechýbala vystužená strecha, ale aj spevnenie po obvode. Čelné sklo bolo tiež bezpečnostné, stĺpik volantu deformovateľný a prístrojová doska mäkko čalúnená.

Všetko to vyzerá ako pekný balík, no veľké plány Prestona Tuckera rýchlo krachli. Pomohla tomu aj negatívna publicita po zbabranej premiére, kedy prototyp nie celkom fungoval. Tuckerovi sa takisto nepodarilo dotiahnuť všetko, čo nasľuboval, do reality. Došli mu peniaze a ďalšie zdroje už zabezpečiť nedokázal. Počas niekoľkých mesiacov sa skompletizovalo iba 36 kusov a po krachu z vyrobených dielov vzniklo ďalších 14 vozidiel a ešte jeden nie úplne kompletný kus. Dnes sa ceny pri ojedinelých predajoch pohybujú v miliónoch dolárov.

Jedným z najlegendárnejších a najneúspešnejších pokusov o vytvorenie novej značky je príbeh Johna DeLoreana. Jeho moderný športiak s nerezovou nelakovanou karosériou, výklopnými dverami a európskym šesťvalcom veľa vody nenamútil. Vyzeral miliónovo, veď v dizajne mal prsty Giugiaro, no jeho jazdné vlastnosti za veľa nestáli. Trápil ho ťažký motor, ktorý často nútil zadnú časť do tanca.

Množstvo ďalších neduhov vyplývalo zo zmeny pôvodného ambiciózneho konceptu na prijateľnejšiu verziu. Pôvodne mal byť v strede umiestnený Wankelov motor, napokon DeLorean siahol po šesťvalci Peugeot-Renault-Volvo a umiestnil ho dozadu. Namiesto konštrukcie skeletu pomocou novej technológie vo finálnej verzii muselo byť použité konvenčnejšie riešenie. Táto kompetencia padla do lona Colinovi Chapmanovi, zakladateľovi Lotusu. Ten zvolil chrbticový rám a na ňom upevnený skelet z kompozitu. Karosárske panely boli vyrábané z nehrdzavejúcej ocele podľa pôvodného plánu.

Zmeny v konštrukcii spôsobili meškanie spustenia sériovej výroby, ktorá mala prebiehať v novej továrni neďaleko Belfastu. Jej stavba tiež meškala a peniaze z pokladničky sa rýchlo míňali. Štart sa napokon oneskoril o dva roky a keď sa linka rozbehla, zdalo sa, že DeLorean má vyhrané. Avšak v roku 1982 bol zakladateľ automobily zatknutý za obchodovanie s drogami, vzápätí nasledoval bankrot. Aj keď Johna DeLoreana súd neskôr obvinení zbavil, značku to už nezachránilo. Za necelé dva roky sa vyrobilo necelých 10 000 kusov modelu DMC-12.

„Španielsky superšport“ nie je nadávka

Počuli ste už slovné spojenie „španielsky superšport“? Ak nie, čítajte ďalej. Enzo Ferrari bol ostrý chlapík a mal konflikty s kadekým. Okrem známeho sporu s Ferruciom Lamborghinim si Il Commendatore nepadol do oka ani so španielskym inžinierom Wilfredom Ricartom, s ktorým sa stretli ako kolegovia v automobilke Alfa Romeo. Ricart neskôr vo svojom rodnom Španielsku pracoval vo vedení výrobcu nákladných automobilov Pegaso. Začiatkom päťdesiatych rokov presadil aj výrobu športového automobilu, ktorým chcel vytrieť zrak Ferrariho vozom.

Značke Pegaso sa to čiastočne aj podarilo, hoci za sedem rokov vyrobila iba asi stovku športových vozidiel. Všetky boli vybavené osemvalcovými motormi s objemom 2,8 až 3,2 litra. Firma Pegaso ponúkala dokonca aj prepĺňané verzie. Výkon tak siahal od 175 koní až po 360 koní, čo bolo v päťdesiatych rokoch skutočne úctyhodné. Slávny Mercedes 300 SL mal v polovici päťdesiatych rokov výkon niečo cez 200 koní.

Prvá verzia Z-102 bola konštruovaná bez ohľadu na náklady a komerčný úspech nepriniesla. Nenapravila to ani zjednodušená verzia Z-103 a projekt španielskeho športového auta skončil v mínuse. Napriek veľkým svalom automobily značky Pegaso nezaznamenali žiadne výrazné športové úspechy. Ale ryha, ktorú Wilfredo Ricart s unikátnym Pegasom zanechal, je nezmazateľná.

V nesprávnom čase na nesprávnom mieste

Toto exemplárne fiasko má na rováši veľký šmolko, modrý ovál, teda Ford. Spoločnosť Ford Motor Company potrebovala vyplniť medzeru medzi lacnými Fordmi a drahšími vozmi Mercury. Na tento účel vytvorila značku pomenovanú po zosnulom synovi Henryho Forda, Edselovi.

Rozhodnutie a realizácia plánu však prišla v nevhodnom období, kedy sa viac a viac Američanov začalo obzerať po menších vozidlách. Vozidlá radu Edsel boli typické produkty amerického sna s ohromnými rozmermi a vyčačkaným výzorom. Verejnosť mohla odradiť aj kontroverzná maska chladiča, ktorá bola skôr terčom posmechu než objektom obdivu. Navyše vo finále sa ceny Edselov zhruba prekrývali s ponukou značky Mercury a obecenstvo už vôbec nechápalo, načo vlastne táto nová značka vznikla.

Plány hovorili o 200 000 predaných kusoch ročne, no napokon sa v rámci troch modelových ročníkov vyrobilo asi iba 120 000 kusov rôznych variant Edselov, ktoré sa líšili najmä typom karosérie a veľkosťou motora. Svoj podiel na jednom z najväčších neúspechov v histórii automobilizmu mala aj hospodárska recesia a značku Edsel nezachránili ani modifikácie modelov, ani facelift pre rok 1960. „Zlé auto v zlom čase“ stálo Ford Motor Company obrovskú stratu, údajne 300 až 350 miliónov vtedajších dolárov.

Za každým poriadnym autom hľadaj muža a za každým mužom ženu. Francúzsky industriálny magnát Jean Tastevin si povedal, že chce auto podľa vlastného vkusu. Koncom šesťdesiatych rokov tak vzniklo auto, ktoré by dnes marketingové oddelenie nazvalo štvordverovým kupé. Tastevin ho nazval Monica, podľa svojej manželky.

Tastevin zveril konštrukciu svojho miláčika britskému inžinierovi Chrisovi Lawrenceovi, ktorý navrhoval ako pohonnú jednotku prepĺňaný motor Triumph TR4. Tastevin však chcel mať vlastný motor, a tak sa do hry dostal Ted Martin a jeho osemvalec. Prvé prototypy mali zdvihový objem 2,8 litra a výkon 250 koní, nakoniec sa pri zachovaní maximálneho výkonu objem zväčšil na 3,5 litra.

V sériovej verzii, ak sa tak vôbec osem vyrobených kusov dá nazvať, sa nachádzal predsa len spoľahlivejší motor Chrysler s objemom 5,6 litra. Okrem týchto finálnych produktov vznikali počas vývoja aj prototypy a celkový počet vyrobených automobilov značky Monica sa odhaduje na 30 až 35. Pôvodné plány na 400 kusov ročne Tastevinovi nevyšli a keďže udrela kríza, továreň v roku 1974 zatvorila svoje brány.

Ak máte aj vy svojho favorita s krátkou trvanlivosťou neváhajte sa oň s nami podeliť v diskusii pod článkom.

<a href="https://automoto.cas.sk/clanok/194541/sutaz-vyhrajte-kazdy-den-hodnotne-ceny-od-automoto-sk">Súťaž: Vyhrajte každý deň hodnotné ceny od AutoMoto.sk</a>

Príbehy automobilových neúspechov

Výber pre vás