To, že medzi nami žijú aj zdravotne a telesne postihnuté osoby (ZŤP), je známy fakt. S problémami, s ktorými sa stretávajú v bežnom živote, má však osobnú skúsenosť len zlomok populácie, zväčša ich rodinní príslušníci, blízki priatelia a asistenti. A medzi tieto problémy možno pokojne zaradiť aj parkovanie.

Spôsob tvorby parkovacích miest pre ZŤP upravuje vyhláška ministerstva životného prostredia č. 532/2002. Podľa nej musia byť na každom parkovisku vyhradené štyri percentá parkovacích miest, najmenej však jedno, pre vozidlo osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a musí byť umiestnené najbližšie k vchodu do príslušnej stavby. A práve v súvislosti s matematikou narážame na kameň úrazu.

Pozrime sa na praktické dôsledky toho, keď v právnej norme matematika preváži nad logikou. Okolo veľkých nákupných centier, vrátane podzemných garáží pod nimi, býva 2000 až 3000 parkovacích miest. To znamená, že pre ZŤP musí byť určených 80 až 120 miest. Nebudeme riešiť ich neraz nelogické rozmiestnenie kdekade po parkovisku, i keď podľa normy a aj z čisto ľudského a praktického hľadiska by mali byť priamo pred vchodom.

Pravdepodobnosť, že sa v jednom okamihu objaví v nákupnom stredisku sto zdravotne postihnutých osôb, je však reálne veľmi nízka. Preto mnohé z miest sú prázdne alebo na nich parkujú ľudia, ktorí tam nemajú čo hľadať a riskujú pokutu 150 eur. Na druhej strane existujú lokality, kde počet hendikepovaných osôb takmer isto prevýši počet vyhradených miest. Hovoríme o zdravotníckych zariadeniach, či už poliklinikách, nemocniciach alebo rôznych rehabilitačných ústavoch. Tie majú spravidla podstatne menšie parkoviská než obchodné centrá.

Rečou matematiky to znamená, že povedzme na sto parkovacích miest pred nemocnicou alebo poliklinikou iba štyri miesta musia byť vyhradené pre osoby s preukazom ZŤP. A tento počet je zúfalo nepostačujúci. Práve pred zdravotníckymi zariadeniami musí byť vyhradených miest podstatne viac. Lenže vyhláška nepustí. Direktívne a paušálne určuje štyri percentá bez akéhokoľvek manévrovacieho priestoru. V prípade počtu parkovacích miest pre telesne postihnuté osoby by mala však mala zohrať úlohu aj logika a stanoviť vyššie percento špecificky pre tieto prípady.

Na vyznačenej pozemnej, nadzemnej a podzemnej odstavnej a parkovacej ploche pre osobné motorové vozidlá musia byť vyhradené 4 % stojísk, najmenej však jedno stojisko, pre vozidlo osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a musí byť umiestnené najbližšie k vchodu do príslušnej stavby. Vyhradené stojisko musí spĺňať požiadavky podľa prílohy bodu 3.1. a musí byť označené medzinárodným symbolom prístupnosti uvedeným v prílohe bode 4.

<strong>3.1. Parkovisko a odstavná plocha</strong>

3.1.1. Šírka stojiska na odstavnej ploche pre vozidlo osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie musí byť najmenej 3500 mm a môže mať sklon najviac 1:20.

3.1.2. Miesto na parkovisku určenom pre autá osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie musí byť s verejnou pešou plochou spojené zošikmeným obrubníkom širokým najmenej 1 000 mm, so sklonom najviac 1:8.

Norma určuje aj rozmery parkovacích miest, ktoré pochopiteľne zaberajú viac miesta než bežné stojiská. Podľa normy musia byť široké najmenej 3,5 metra. Dôvodom je fakt, že osoba s obmedzenou pohyblivosťou musí pri nastupovaní a vystupovaní úplne otvoriť dvere, čo na bežnom parkovacom mieste zväčša nie je možné.

Vyhradené miesta musia byť s chodníkom spojené zošikmenou plochou. Pochopiteľne. Dostať invalidný vozík s hendikepovanou osobou cez vysoký obrubník nie je práve jednoduché. Pre toho, kto vozík tlačí, ani pre toho, kto v ňom sedí. Nové parkoviská túto podmienku spĺňajú, nájde sa však celý rad starších, kde si to vozíčkar alebo jeho asistent odskáču natvrdo. Nehovoriac o tom, že aj mnohé nájazdové rampy sú také strmé, že sú pre samotnú hendikepovanú osobu nepoužiteľné a vyžadujú zdravého a najmä fyzicky zdatného asistenta.

Parkovacie miesta ZŤP sa nachádzajú aj na sídliskách v tesnej blízkosti vchodu do domu, kde postihnutá osoba býva. Mnohí majú bohaté skúsenosti s tým, že ich asistenti nemali kde zaparkovať, pretože miesto obsadil niekto, kto na ňom nemal čo hľadať. Neraz išlo o susedov alebo ľudí, ktorí pracujú v susednej budove.</p>


Len čo majiteľ parkovacieho miesta upozornil vodiča, že miesto je vyhradené, odveta prišla rýchlo. Zväčša vo forme oznámenia na miestny úrad, že dané parkovacie miesto môže byť nelegálne. Postihnutá osoba sa následne musí osobne dostaviť na úrad so všetkými dokladmi, ktoré potvrdzujú, že miesto vzniklo v súlade so zákonom.

Vieme o niekoľkých takýchto prípadoch. Pritom aj zdravotne postihnutá osoba musí o miesto požiadať a po jeho schválení si musí na vlastné náklady nechať miesto zriadiť. Inými slovami, zaplatiť súkromnú firmu, ktorá osadí značku a namaľuje čiary. Rozhodne nejde o lacnú záležitosť, najmä pre človeka poberajúceho invalidný dôchodok. Na rozdiel od bežného prenájmu parkovacieho miesta našťastie osoba s preukazom ZŤP aspoň nemusí platiť ročný poplatok.

Dočkáme sa lepšie premyslenej vyhlášky?

Situácia s parkovaním je v každom väčšom meste kritická a nejeden vodič pochopiteľne zápasí s pokušením zaparkovať na vyhradenom mieste. Ak sa tak rozhodne urobiť pred nákupným centrom, kde vďaka nelogickej platnej vyhláške vzniká prebytok vyhradených parkovacích miest, nemusí telesne postihnutej osobe znemožniť zaparkovať. Lenže pred nemocnicami nastáva práve pre tú istú nedomyslenú vyhlášku presne opačný extrém: zúfalý nedostatok vyhradených parkovacích miest. A to len preto, že matematika zvíťazila nad logikou. Dúfajme, že nie naveky.

Ako sa plánuje parkovanie ZŤP

Výber pre vás