Plech kruhového tvaru, červené orámovanie a v bielom poli zväčša dve čierne číslice. Terminus technicus: dopravná značka č. B31a s názvom Najvyššia dovolená rýchlosť.

Táto značka na mnohých miestach zafunguje na vodičov spoľahlivejšie než červená farba na býka. Ešte šťastie, že hlasový prenos z auta do uší prípadných tajných poslucháčov nefunguje. Pomyselný slovník nadávok by sa určite rozšíril o nové, kreatívne a šťavnaté výrazy.

Opísanú situáciu si zažila drvivá väčšina vodičov a frustrácia nastáva najmä vtedy, keď sa značka nachádza na zdanlivo nelogickom mieste. Napríklad na rovných, širokých a prehľadných úsekoch. A aby to bolo jasné úplne každému, dopĺňa ju plná čiara. Paradoxom je fakt, že práve na takýchto úsekoch je nehodovosť vysoká. Súvisí s psychikou, pretože na úzkych cestách alebo v neprehľadnom teréne vodiči jazdia opatrnejšie. Naproti tomu na rovných širokých cestách aj slabší vodič viac zariskuje.

Problém však spočíva v niečom inom, čo už hraničí s hazardom. Pokiaľ vodič nevie o dôvodoch, pre ktoré na danom úseku bola znížená rýchlosť, neraz sa rozhodne príkaz ignorovať. A ak je takýchto situácií veľa, a to, nanešťastie, patrí k realite slovenských ciest, rýchlo si na to zvykne. Rozhodne sa nemienime takýchto vodičov zastávať, pretože zákon hovorí jasnou rečou a každý motorista značky musí rešpektovať nezávisle od toho, čo si o ich umiestnení myslí. Riziko však spočíva v inom. Čo sa mu asi stane na mieste, kde má značka reálne opodstatnenie? Brázda v kukurici je to najmenšie zlo.

Polícia tu ale veľa nezmôže. Ako nám vysvetlil dopravný inžinier polície Ivan Lechner, dopravné značenie navrhujú cestné správne orgány. Nehovoríme o správcoch komunikácií, ktorí zodpovedajú predovšetkým za stav ciest a neraz sú kompetencie v rukách jednej inštitúcie. Správnymi orgánmi sú starostovia alebo primátori, obvodné úrady dopravy a ministerstvo dopravy.

Polícia sa na procese schvaľovania dopravného značenia iba podieľa. Správny orgán navrhne dopravné značenie a polícia ho môže alebo nemusí schváliť. Akonáhle by správny orgán napriek nesúhlasu polície značky osadil, vznikol by protiprávny stav so všetkými nepríjemnými dôsledkami. Na druhej strane však správny orgán vôbec nemusí prihliadnuť na žiadosť polície. Ak dopravný inšpektorát navrhne určité riešenie, jednoducho ho nemusí schváliť.

Napriek tomu si starostovia menších obcí nemôžu robiť, čo sa im zachce. I keď by radšej mali pokoj od otravnej susedky, ktorá sa neustále sťažuje na rýchlosť, nemôžu chodiť po dedine a rozhadzovať značky ako Mikuláš darčeky.

Medzi typicky slovenské črty patria zákruty za kopcom. Ide o zvláštny, priam nadprirodzený jav, pretože zákruty sú za vrcholom stúpania z oboch smerov. Podľa Lechnera mnohé z týchto chýb vznikli už pri ich projektovaní. Dôvod? Peniaze.</p>


A keďže v súčasnosti je moc peňazí výrazne väčšia než kedysi, akýkoľvek projekt je predmetom tvrdého boja medzi políciou, cestnými správnymi orgánmi, projektantmi a investormi. „Neraz bojujeme o pol metra šírky cesty, pretože investori často tlačia projektantov do úplných nezmyslov,“ hovorí Lechner.

Navyše údržba často pokrivkáva a najnebezpečnejšie sú podľa nás cesty v kopcovitom teréne bez vodorovného značenia. Darmo máme pred každou zákrutou obmedzenie rýchlosti, keď v noci vodič nevie poriadne odhadnúť, kde sa zákruta vôbec začína. Rovnako môže byť nebezpečná aj absencia smerových stĺpikov alebo bielo-červených vodiacich tabúľ. A je úplne jedno, či vodič má čerstvý vodičák, alebo už najazdil svoj prvý milión.

Polícia zvykne dopravné značenie kontrolovať, vzhľadom na počet ľudí však nemôže preveriť všetko a všade. Podnety dostáva nielen od občanov, ale aj od policajných hliadok. Ak má vodič pochybnosť, či značka je umiestnená v súlade so zákonom alebo dopravné značenie nie je podľa neho vyhovujúce, mal by písomne upozorniť predovšetkým cestný správny orgán, čiže starostu alebo primátora, obvodný úrad dopravy alebo ministerstvo dopravy. Pokiaľ nemá istotu, komu adresovať podnet, môže napísať aj na príslušný dopravný inšpektorát polície.

Jednotné pravidlá, ktoré by stanovili aspoň základný systém umiestňovania značiek, zatiaľ neexistujú. Prvotný projekt počíta s dopravným značením podľa viacerých kritérií, napríklad podľa stúpania, klesania či polomeru zákruty. Ďalšie zmeny v značení už záležia od premávky. Lechner jednotné normy nepovažuje za reálne, nakoľko situáciu je potrebné posudzovať individuálne a pre každú vždy existuje viacero riešení. Rovnako nie je možné vodičov vždy informovať o dôvodoch dopravného obmedzenia, nakoľko niektoré situácie ani nie je možné opísať. „To by sme mali pri cestách toľko plechov, že vodič by nestačil sledovať premávku.“

Minimálne v tomto bode musíme dať dopravnému inžinierovi polície za pravdu. Už teraz je na mnohých úsekoch ciest značiek viac než dosť. Napriek tomu sa nám zdá, že správne orgány sa snažia vodiť motoristov za ručičku. Pokiaľ v kopcoch pár zákrut pred dedinou znížime rýchlosť, je to v poriadku. Každý vodič to pochopí. Lenže niekedy by úplne stačila značka s odporúčanou rýchlosťou, ako je to, napríklad, v kopcoch okolo Terchovej a Zázrivej. Prípadne dodatková tabuľka s upršaným obláčikom alebo snehovou vločkou.

A vodiči by si zas vždy mali uvedomovať svoje šoférske schopnosti a vlastnosti svojho auta. Každý má tendenciu považovať sa za dobrého šoféra. Realita však môže byť úplne iná. Rozhodne nemôže byť dobrým vodičom ten, kto vie jazdiť rýchlo, ale v klampiarskej dielni dostáva množstevné zľavy. Skôr je ním človek, ktorý síce tiež vie jazdiť rýchlo, ale dobrých pár rokov nemal ani len ťukanec.

Vychovávame vodičov k neposlušnosti?

Výber pre vás