Sane boli rozšírené v horských i nížinných oblastiach Slovenska. Patrili k tradičnej súčasti vybavenia roľníckych hospodárstiev. Používali sa pri vyvážaní hnoja, na dopravu krmiva, pri ťažbe dreva, uhlia, železnej rudy a najmä v zárobkovom povozníctve. Pred vybudovaním železničnej a autobusovej siete sa nimi v zimnom období zabezpečovala i doprava osôb (návšteva mesta, lekára, jarmoky, trhy, svadba, pohreb).

Zdroj: ADAM HLASNIK

Na oje, upevnené v prednej časti saní, sa podľa druhu záprahových zvierat pripínal konský postroj alebo jarmo. Spodná časť saníc sa chránila podbitím drevom alebo železným ráfom (kovový pás). Vrchná časť saní sa upravovala podľa druhu nákladu. Sane vyrábali a o ich údržbu sa starali sami roľníci, zvyčajne v zimnom období. Kované časti zhotovovali kováči. Na výrobu saní sa vyberalo ťažšie, masívnejšie drevo (jaseň, hrab, buk).

Najstaršie zachované doklady o používaní dopravných prostriedkov máme z obdobia rímskej ríše. Vtedajšie vozy sa nazývali podľa počtu koní, ktoré ich ťahali, čiže  biga - dva, triga - tri, quadriga – štyri kone. Na dlhé cesty sa používali vozy, ktoré ťahali dva kone, ktoré mali kozlík (miesto pre pohoniča).

Je zaujímavé že už v tomto čase existovala tzv. „točňa“, ktorá sa v období ranného stredoveku stratila a vozy sa ovládali oveľa ťažšie. Ťočňa je polootočná náprava, ktorá umožňovala lepšie manévrovanie vozov na strany pri väčšej rýchlosti.

Na konci 17. a začiatku 18. storočia, pri potrebe na prechádzky kočom bohatých šľachticov po parkoch či lesoch, vznikla „caléche“. Bol to luxusný kočiar, ktorý takmer nikdy nemal kozlík. Presné kolesá mali iba polovicu veľkosti zadných. Kočiar mal vlastne iba na popruhoch zavesenú luxusnú sedačku s vysokou opierkou.

Kočiar typu Berlina
Zdroj: wikipedia

Práve tento typ kočiara sa používal aj na príchod nevesty na sobáš. Po sobáši už novomanželia odchádzali spoločne napríklad vo veľkom kočiari Viktória , ktorý bol pre štyri osoby. Aby sa doň pohodlne usadila nevesta vo svadobných šatách, viezli sa v ňom len novomanželia. S kočom sa jazdilo po relatívne dobrých cestách a ťahali ho štyri kone.

Na svadby sa využíval aj Coupé, čo bol typ kočiara pre dve osoby, luxusného charakteru. Mal strechu a dvere po oboch stranách. Takmer vždy mal vzadu stojisko pre lokaja alebo drevenú bedňu na kufre. Kozlík bol pomerne nízko. Používal sa na prepravu v meste, ale existuje i cestovná verzia. Cestovalo sa s ním však skôr na menšie vzdialenosti, max. 50 km. Kočiar vždy ťahali iba dva kone.

Už v polovici 18.storočia sa stretávame s najluxusnejšou formou kočiarov typ Berlina. Berlina je typ koča vždy uzavretého, pre dve až štyri osoby, najčastejšie však iba dve. Verzia pre štyri osoby sa nazýva vis-a-vis. Koč ťahali vždy štyri kone. Svoju majestátnosť si Berliny zachovali až do príchodu automobilizmu.

Skutočnou revolúciou vo vývoji kočiarov sa stal vynález anglického výrobcu kočiarov Obadiaha Elliota, ktorý v roku 1804 zostrojil elipsovité listové perá. Tieto perá boli pripevnené priamo na karosériu kočiara , čo zlepšilo stabilitu a najmä zvýšilo rýchlosť. 

V druhej polovici 19. storočia nastáva rozmach poštových služieb, a tým aj dopyt po nových druhoch kočiarov, začínajú vznikať nové továrne na ich výrobu. V roku 1902 bolo v Rakúsko – Uhorsku 386 tovární na výrobu kočiarov. Medzi najznámejšie patria Schustala and co. v Kopřivnici, Marshall v Pressburgu, V. Brozik a Syn v Plzni, Jacob Lohner vo Viedni a ďalšie.

Präsident z Kopřivnice
Zdroj: wikipedia

Začiatok 20. storočia sa stal začiatkom konca výroby kočiarov. Postupne začala výroba automobilov, ktoré však boli svojim tvarom veľmi podobné kočiarom. Sú to vlastne kočiare s motorom bez koní. Asi najznámejším je prvý automobil vyrobený v Kopřivnici – Präsident. Kočiare sa vyrábali až do roku 1945, i keď vo veľmi malom množstve.