Súčasná výzdoba áut má svoje korene v minulosti. Koče, vozy, bričky vezúce svadobčanov ale najmä nevestu, boli vždy vyzdobené živými kvetmi, stužkami a zeleňou. V Šľachtickom a meštianskom prostredí boli koče a bričky ozdobené živými kvetmi, bielymi ružami, káliami a obyčajne vo farbách kvetín bola i stuhová výzdoba.

Medzi klasické a tradičné svadobné farby v meštianskom a šľachtickom prostredí patrila biela, smotanová, lososová, bledomodrá, zlatá a strieborná farba. Vo vidieckom svete prevládala výzdoba kočov a koní farebnými stuhami, zeleným rozmarínom a živými kvetmi. V niektorých oblastiach Slovenska sa vozy i kone zdobili aj papierovými kvetmi, ktoré vyrábali slobodné dievčatá – nevestine kamarátky.

Zdroj: Pixabay

Začiatkom 20. storočia sa postupne začali na Slovensku objavovať prvé automobily, konkrétne napríklad v roku 1896 sa v bratislavských uliciach objavilo prvé osobné auto. Patrilo obchodníkovi s vínom Jánosovi Palugyaimu. Ale bežne sa nevesta a s ňou aj svadobčania prepravovali autom až v druhej polovici 20. storočia, kedy sa stávali postupne autá súčasťou klasickej rodinnej výbavy.

Ešte do konca 80-tych rokov 20. storočia určovala výzdobu auta, v ktorom sa viezli mladomanželia, sediaca bábika na kapote. Bábika mala často šaty nevesty, alebo to prosto bolo malé dieťa. Bábika bola vlastne zástupným symbolom úkonu plodnosti – kedysi patril medzi archaické svadobné zvyky posadiť si do lona nevesty malé dieťa – chlapčeka, či dievčatko, podľa toho, či si mladý pár prial ako prvé dieťa chlapca, alebo dievča.

Bábika na aute symbolizovala v kolóne vyzdobených áut svadobčanov auto, v ktorom sa vezie nevesta. Autá tvoriace svadobný sprievod obyčajne trúbili. Dnes je pre mladý pár široký výber svadobných áut od starých veteránov, cez kabriolety (pri výbere ktorých nevesta občas pozabudne na dĺžku a šírku svojich šiat), až po limuzíny a veľké terénne off-roady.

Zdroj: Pixabay

História svadobnej dopravy vo svete i u nás

Dopravné prostriedky boli, tak ako sú v súčasnosti automobily, zosobnením stavu a postavenia, sedliaka, mešťana, šľachtica či cirkevného hodnostára. V Antickom svete (Rimania) napríklad používali na dlhšie trasy nosidlá. Prenášaná nevesta bola v polo ležiacej polohe, obyčajne bol na nosidlách upevnený baldachýn, a ona sa mohla rozhodnúť, či ju budú okoloidúci vidieť, alebo nie. Antické nosidlá sa  premiestňovali aj s nevestou pomerne rýchlo, aj klusom.

Nosidlá sa v Európe využívali ešte aj v 17. Storočí, aj keď mali už iný tvar a prenášali nevestu v sediacej polohe. Nosiči mali cez rameno prevesený remenec, ktorým sa prenáša zaťaženie a rukami ovládali nosidlá. Vzhľadom na takéto rozloženie hmotnosti na prácu postačujú dvaja nosiči, ale pri pomalej chôdzi. 

V ázijskom svete sa nevesty prepravovali na malých bárkach – džunkách – na vode a po súši boli veľmi rozšírené svadobné čínske a japonské rikše. Rikše mali veľký priemer ľahkých špicových kolies a stačil jeden človek, ktorý ich ovládal. Na severe Európy sa na svadby chodievalo na saniach, ale i na korčuliach.

Svadobný koč kráľovskej rodiny
Zdroj: Royal

Svedčia o tom archeologické nálezy z Ruska a Škandinávie. Korčule boli vyrobené z dlhých zvieracích kostí. Do nich boli navŕtané diery na pretiahnutie remienkov, ktoré sa potom uväzovali okolo nôh. Hladký povrch kostí umožňoval dobrý pohyb po ľade.

Predpokladá sa, že korčule vznikli na území dnešného Fínska, kde je najviac veľkých jazier, po ktorých sa ľudia mohli na korčuliach lepšie pohybovať. Staroveké korčule však neboli príliš rýchle. Ťažná sila zvierat bola až do 19. storočia n. l. základným pohonom, ktorý výraznou mierou ovplyvňoval pozemnú dopravu a poľnohospodársku výrobu.

V súčasnosti sa medze sa nekladú ani v oblasti alternatívneho svadobného transportu. K oltáru vás nemusí priviesť len svadobná limuzína, ale aj kone, sane, balóny, kolobežky či bicykel pre dvoch. Ak sa beriete v kraji, ktorý nemá o sneh núdzu, mnohí si zaobstarávajú ako svadobný odvoz sane.