V čase, keď v roku 1929 Československo zasiahla veľká hospodárska kríza, bola Tatra na začiatku vývoja nástupcu mimoriadne úspešného modelu T12. Na sľubnom projekte sa podieľal Hans Ledwinka, ktorý si na pomoc prizval Paula Jaraya ako konzultanta pre návrh karosérie. V Tatre chceli novým modelom zrýchliť a zvýšiť predajné čísla a tak sa k tímu pripojil aj Erich Ledwinka (Hansov syn) a Erich Übelacker. Práce na vývoji modelu s kódovým označením V570 sa mohli začať.

Tatra T77
Zdroj: FavCars

Rozdelenie na dva smery

Uprostred vývojovej fázy sa projekt rozdelil na dve časti. Konzervatívny pohľad viedol k vývoju modelu T57, ktorý bol postavený na známom tatranskom pohonnom ústrojenstve, no nezohľadňoval dizajnové riešenia navrhnuté zo strany Jaraya. Jeho tím prišiel s nápadom na výrobu samostatnej série automobilov, ktoré by podliehali všetkým zásadám aerodynamiky. V roku 1930 bol už aj Ledwinka presvedčený, že vývoj nevšednej technológie umožní produkciu krásnych automobilov, ktoré by ľahko dosiahli vyššiu rýchlosť.

Konečným cieľom bolo vyrobiť auto, ktoré by jednoducho zrýchlilo až na 160 km/hod a pritom by bolo bezpečné, tiché a efektívne. Tatra sa rozhodla, že ich prvou ponukou bude luxusné auto v "plnotučnej" veľkosti, ktoré by mohlo zaujať čestné miesto na západoeurópskom trhu. V roku 1933 vznikol prvý prototyp so vzduchom chladeným motorom a prevodovkou umiestnenou vzadu. Bohužiaľ bolo auto kvôli nadmernej hmotnosti na zadnej náprave veľmi nestabilné.

Neskôr to skúsili s novým vidlicovým osemvalcom, ktorý sa dával do základného modelu. V roku 1934 teda vznikla Tatra 77. Luxusné vozidlo sa vyrábalo v dvoch verziách od roku 1934 do roku 1938 a zároveň sa stalo jedným z prvých sériovo vyrábaných automobilov s karosériou navrhnutou na základe aerodynamických vlastností. Za dizajn kasne vďačíme hlavne maďarskému inžinierovi Jarayovi. Nevšedný a dychberúci vzhľad T77 spôsobil na automobilovom trhu hotovú senzáciu.

Tatra T77
Zdroj: FavCars

Poháňal ho 2,97-litrový vzduchom chladený osemvalec s kompresným pomerom 5,3:1, ktorý dosiahol výkon 44 kW (60 k) pri 3 500 ot./min. Časti motora a prevodovky boli vyrobené zo zliatiny horčíka. Keďže medzi požiadavkami Tatry bolo umiestnenie relatívne malej kapoty pre vyhovujúcu aerodynamiku, inžinieri nainštalovali agregát do zadnej časti automobilu, tesne nad hnaciu súpravu. Automaticky sa tak vzdali podlahového tunela s hnacím hriadeľom a výfukových rúr, takže im to nahralo do karát potrebné zníženie hmotnosti. 

Otriasla automobilovým trhom

Predná časť vozidla mala v podstate obdĺžnikový prierez a bola zaoblená až k zemi. Predný nárazník zakrýval zaoblené blatníky a spodná polovica svetlometov bola zabudovaná do kapoty. Zadná časť mala súvislý šikmý tvar a bola rozdelená zvislými rebrami, ktoré začínali na konci strechy a končili takmer na úplnom konci auta. Okrem toho sa na modeli T77 nachádzali aerodynamické kryty kolies či zabudované kľučky dverí, z ktorých vyčnievali iba pánty. Zaujímavé je, že auto nemalo zadné okno, takže viditeľnosť zozadu bola obmedzená na to, čo presiaklo cez štrbiny v plechu.

Tatra T77
Zdroj: FavCars

S celkovou dĺžkou 5 200 mm a šírkou 1 600 mm mala T77 pohotovostnú hmotnosť až 1,7 tony. Bola k dispozícii s koženým alebo látkovým interiérom, niektoré kusy mali medzi prednými a zadnými sedadlami sklenenú priečku. V jednom z vývojových prototypov sa dokonca experimentovalo s centrálne umiestneným volantom, no ten sa nikdy nedostal do sériovej výroby. Aj keď bola Tatra T77 inžinierskym majstrovským dielom, nebola taká krásna ako napríklad Bugatti Atlantic z roku 1936. Elegancia jej dizajnu však viedla priamo k vytvoreniu Volkswagenu Beetle, Porsche 356 aj Porsche 911.