Príbeh ikony | McLaren F1 GTR: Posledný z pôvodnej svätej trojice

Príbeh ikony | McLaren F1 GTR: Nikdy nemal závodiť, a predsa dominoval Le Mans

Príbeh ikony | McLaren F1 GTR: Šampión, ktorý nikdy nemal pretekať

Podľa rodičov bolo moje prvé slovo “Porsche” a drží ma to dodnes. Motoristické články píšem viac ako 5 rokov, preferujem šoférskejšie zamerané a kultové autá.

Anton Čorňák

McLaren F1 petrolheadom netreba predstavovať. Svojho času najrýchlejšie auto, ktoré mal na svedomí slávny Gordon Murray, sa vyrábalo v rokoch 1992 - 1998, pričom celkovo vzniklo len 106 kusov. Poháňal ho atmosférický dvanásťvalec od BMW s označením BMW S70/2 s objemom 6,1 litra, ktorý produkoval 461 kW (627 koní) a 650 Nm krútiaceho momentu. V roku 1998 sa s rýchlosťou 386,4 km/h zapísal do histórie ako najrýchlejšie produkčné auto svojej doby. No v dnešnom článku sa pozrieme na jeho rýdzo pretekárske deriváty, ktoré prinútili Porsche a Mercedes vrátiť sa ku kresliacej doske. 

Napriek tomu, že McLaren F1 bol vyvinutý s cieľom posúvať hranice techniky a nebol primárne navrhnutý ako závodný špeciál (na rozdiel od Porsche 911 GT1 Straßenversion a Mercedesu CLK GTR), vyhral v takmer sériovom stave niekoľko pretekov vrátane slávnych 24 hodín Le Mans v roku 1995, kde sa postavil účelovo vyvinutým prototypom. A tak sa začína písať príbeh verzie s prívlastkom GTR, ktorá bola určená na závody sérií BRP Global GT, FIA GT, JGTC (Japonský šampionát GT) a BGTC (Britský šampionát GT).

Mnoho závodných tímov totiž videlo potenciál v McLarene F1, a tak sa po dlhom presviedčaní nechal Gordon Murray prehovoriť, aby cestné auto upravil na závody. Prvý kus bol postavený na šasi s číslom 019, ktoré slúžili hlavne na vývoj. Zaujímavosťou je, že cestný McLaren F1 používal množstvo techniky zo závodných áut, a tak vlastne nebolo potrebné auto výraznejšie upravovať. Pribudli otvory na chladenie a nastaviteľné krídlo a . Hovorí sa, že už prvé kusy generovali dostatok prítlaku na to, aby pri rýchlosti 160 km/h dokázali ísť v tuneli dolu hlavou. Samozrejme, nikdy to nikto reálne nevyskúšal, ale matematika nepustí.

<a rel="noopener" href="https://autobild.pluska.sk/gal/zaujimavosti/pribeh-ikony-mclaren-f1-gtr-posledny-povodnej-svatej-trojice" target="_blank">Nenechajte si ujsť galériu k článku</a>

Interiér prišiel o všetky luxusné prvky a namiesto nich dostal klietku. Pôvodné oceľové brzdy nahradili karbónové. Úpravám sa nevyhol ani motor, ktorý kvôli vtedajším pravidlám musel dostať obmedzovač nasávaného vzduchu, čím výkon klesol na 441 kW (600 koní) pri 7 500 otáčkach za minútu. Napriek nižšiemu výkonu bolo GTR rýchlejšie oproti cestnej verzii práve vďaka vysokej úspore hmotnosti. Bez zmien zostalo rozloženie interiéru s vodičom v strede, výklopné dvere a zmenám sa vyhla dokonca aj prevodovka.

S takmer cestným vozidlom dosiahol McLaren obrovský úspech hneď v prvom roku 1995 na legendárnych vytrvalostných pretekoch 24 hodín Le Mans, kde obsadil 3., 4., 5., a 13. miesto. Do cieľa nedošli len 2 autá. Keď sa Marka Blundella, ktorý v pretekoch skončil štvrtý, opýtali, aké bolo jazdiť na F1 GTR počas mokrých pretekov, povedal: „F1 GTR nikdy nebolo navrhnuté ako závodné auto, takže v mnohých ohľadoch nebolo najlepšie vyvážené. Záchranou auta bol motor, ktorý bol neskutočne pôsobivý v tom, že ste mohli zaradiť 6. prevodový stupeň pri 2000 otáčkach za minútu a tá vec jednoducho ťahala ako vlak. A to je špeciálne dôležité na mokrej trati, pretože môžete jazdiť na vyššom prevodovom stupni a odstrániť tak problémy s trakciou."

Po návrate v roku 1996 bola konkurencia prototypov Le Mans tvrdšia, keďže v tej istej triede malo továrenský tím aj Porsche - historicky najúspešnejšia automobilka na Le Mans. Samotná trieda GT1 bola tiež konkurencieschopnejšia, opäť s továrenským tímom Porsche s novou 911 GT1. McLaren mal opäť prihlásených sedem vozidiel, no na svoj úspech z predošlého ročníka nedokázal nadviazať, hoci ho porazili iba dve 911 GT1 a jeden prototyp Porsche LMP. Do cieľa došlo šesť McLarenov, ktoré obsadili celkové 4., 5., 6., 8., 9. a 11. miesto.

S mierne upravenými autami sa McLaren v nasledujúcom roku znovu vrátil na Le Mans so šiestimi prihláškami. Teraz, keď čelil nielen Porsche, ale aj automobilkám ako Lister, Panoz a Nissan, sa McLareny stále ukázal ako konkurencieschopný. Len dvom účastníkom sa podarilo dokončiť náročný závod, no obsadili celkovo 2. a 3. miesto (1. a 2. v triede GT) za opakovaným víťazom Porsche LMP. V roku 1998 boli prihlásené iba dva McLareny F1 GTR, oba súkromnými tímami, pričom iba jedno auto závod dokončilo a obsadilo štvrté miesto. A to bol posledný rok, kedy sa McLaren F1 ukázal v Le Mans.

Na počesť skvelého úspechu v ročníku 1995 vyrobil McLaren 5 kusov cestných McLarenov F1 s prívlastkom LM (Le Mans). Hmotnosť bola oproti klasickej F1 nižšia o približne 76 kg a dostala sa na celkových 1 062 kg. F1 LM malo tiež rôzne aerodynamické úpravy, špeciálne navrhnuté 18-palcové kolesá z horčíkovej zliatiny a vylepšenú prevodovku. Poháňal ho rovnaký motor ako F1 GTR z roku 1995, no tentokrát bez obmedzovača vzduchu, čo sa pretavilo do výkonu 500 kW (680 k) a maximálneho krútiaceho momentu 705 Nm.

F1 LM dosahoval maximálnu rýchlosť 362 km/h, čo je menej ako štandardná cestná verzia kvôli pridanému aerodynamickému odporu, a to aj napriek rovnakým prevodovým pomerom. Na mieste malého dynamického zadného krídla je na zadnej časti vozidla namontované podstatne väčšie, pevné zadné krídlo z plastu vystuženého uhlíkovými vláknami. Hoci McLaren nikdy neuvádzal konkrétne hodnoty zrýchlenia, Motor Trend zaznamenal trakčné časy z 0 na 60 míľ za hodinu (96 km/h) za 3,9 sekundy a z 0 na 100 míľ za hodinu (161 km/h) za 6,7 sekundy. LM bol kedysi držiteľom rekordu v disciplíne 0-100-0 mph s časom 11,5 sekundy.

F1 LM možno identifikovať podľa oranžovej farby Papaya Orange. Farba nebola vybraná náhodou - automobilka si uctieva Brucea McLarena, ktorý pretekal práve pod toutu farbou. Dva kusy ale boli nalakované čiernou farbou so sivým lemovaním podobne ako víťazné auto 24 hodín Le Mans sponzorované japonskou klinikou Ueno Clinic. Tieto autá nekúpil nikto iný než brunejský sultán. Hoci k zákazníkom putovalo iba päť kusov, existuje aj šiesty vo forme prototypu XP1 LM, ktorý slúžil ako vývojová mula pre LM. Ten má vo vlastníctve automobilka dodnes. Mimochodom, dve cestné F1 boli upravené do podoby LM prostredníctvom továrenského "High Downforce" kitu.

Posledná a najvzácnejšia inkarnácia cestného auta je F1 GT, ktorá pôvodne vznikla ako homologačný špeciál. So zvýšenou konkurenciou homologovaných športových vozidiel Porsche a Mercedes-Benz v bývalej sérii BPR Global GT Series a novom šampionáte FIA GT, si McLaren F1 GTR vyžadoval rozsiahle úpravy, aby zostal konkurencieschopný. Tieto úpravy boli také rozsiahle, že McLaren musel postaviť homologizačný špeciál, aby vôbec mohol vstúpiť do závodov.

F1 GT sa vyznačoval rovnakou predĺženou zadnou časťou karosérie ako neskoršie GTR, no chýbalo mu zadné krídlo, ktoré mal napríklad aj F1 LM. Zistilo sa, že prítlak generovaný dlhšou zadnou časťou je dostatočný na to, aby si auto nevyžadovalo krídlo. Predná časť bola tiež podobná závodnému autu, s mnohými aerodynamickými prvkami a rozšírenými blatníkmi, aby sa zmestili väčšie kolesá. Interiér bol upravený a namiesto štandardnej jednotky bol osadený závodný volant. Oproti štandardnej F1 bol ľahší o 20 kilogramov a údajne mal maximálnu rýchlosť 386 km/h, hoci oficiálne nikdy nebola automobilkou otestovaná. Vyrobené boli len 3 kusy, z toho jeden bol testovací prototyp.

Príbeh ikony | McLaren F1 GTR: Posledný z pôvodnej svätej trojice

Anton Čorňák

Autor článku

Anton Čorňák

Plus TV

Prvá jazda I Nová Alfa Romeo Junior a Jeep Grand Cherokee

Nový Auto Bild v predaji! Prináša tip na skvelú vychytávku pre vodičov a unikátne testy

Reset a teraz znovuzrodenie: Nová identita značky Jaguar v podobe, akú nečakáte!

Výber pre vás