Eva Karolčíková

Po tom, čo bol pri príležitosti 40. výročia vzniku Ferrari uvedený na trh model F40, chcela značka pokračovať v tradícii výroby pamätných vozidiel zhruba každých desať rokov. Pozor, za pamätné vozidlo sa považoval stroj s najnovšou technológiou, schopný umlčať všetkých svojich súperov, potvrdil svoju technickú prevahu a zároveň status najžiadanejšej značky na planéte.

Po mimoriadnej F40, ktorá pôsobí ako magnet nielen na ženy, zahájil Luca Cordero di Montezemolo, vtedajší nováčik na vysokých priečkach automobilky, projekt s názvom F130. Cieľ bol pomerne primitívny – dať do cestného vozidla všetky technické výdobytky, ktoré sa vyvinuli počas závodnej histórie Ferrari. Vzhľad nového projektu sa zdá jednoduchý, ale mimoriadne ambiciózny a ťažko uskutočniteľný.

Vozidlom, ktoré bolo v projekte F130 hlavným príkladom, bol veterán Ferrari 125 S z roku 1947. Bol to závodný automobil s motorom V12, ktorý udal talianskej značke vysnívaný smer. Ferrari, ktoré to všetko začalo. Ako by vyzerala 125 S v polovici 90. rokov? Presne to chcel zistiť vývojový tím a vyrobiť pouličnú verziu Formuly 1. Celý projekt chceli vyrobiť ako poctu zosnulému Enzovi Ferrari, ktorý by s veľkou pravdepodobnosťou považoval F50 za svoje obľúbené auto.

Prejdime ale k samotnému návrhu auta. Za dôležité prednesenie dizajnu bola zodpovedná slávna Pininfarina. Pôvodne sa uvažovalo aj o myšlienke kabrioletu alebo kupé, nakoniec sa však vybral dizajn Berlinetta, ktorý spojil oboje možnosti do jedného. Prvé náčrty sa inšpirovali koncepciou Ferrari Mythos Concept a potom sa vyvíjali smerom k organickejšiemu dizajnu. Nakoniec F50, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 1995, nemala na sebe jedinú ostrú líniu.

V porovnaní s modelom F40, ktorý vyzeral takmer ako stavebnica, bolo Ferrari F50 elegantnou Venušou, ktorá pracovala na svojom zovňajšku stovky hodín vo veternom tuneli a tak si osvojila nevýslovnú krásu. Čistá provokatérka na kolesách. Takmer dokonalé proporcie tvarovaného nosa pripomínali F1 z čias minulých. Do popredia pozornosti sa dostal gigantický spojler, ktorý musel bojovať o titul krásy pravdepodobne s tými najodvážnejšími diskami, aké vôbec v automobilovom svete vznikli.

Zdá sa, že Pininfarina sa inšpirovala dômyselnou spodnou bielizňou, pretože odhalila časť čistokrvnej V12, ktorá žila v útrobách auta. Pravdou ostáva, že Ferrari F50 nebolo až tak revolučné vozidlo, no predstavovalo to najlepšie z najlepšieho. To znamená žiadne turbo, žiadna automatická prevodovka, žiadne elektronické pomôcky. Vďaka technológii vyvinutej v závodoch sa do auta dostal podvozok v kombinácii s monokokovým telom z uhlíkových vlákien, rovnaké sa dnes používajú v super športových automobiloch (McLaren F1 alebo Bugatti EB110).

Karbónový monokok bol vyrobený s pomocou spoločnosti Cytec Aerospace a s minimálnymi úpravami bol použitý aj vo Ferrari 333 SP. Motor F50 sa otočil chrbtom k dvojitému preplňovaniu a vrátil sa k tradičnému motoru Ferrari par excellence – atmosférickej V12. Ide pravdepodobne o jeden z posledných športových automobilov, ktoré vo svojich útrobách používali motor priamo odvodený od F1.

Ferrari F50 zdieľalo blok motora z modelu 641, s ktorým na svetovom šampionáte jazdil Alain Prost. Tento liatinový blok bol upravený a zdvihový objem sa zvýšil z 3,5-litra na 4,7-litra s cieľom dosiahnuť vyšší krútiaci moment. Červená zóna otáčok začínala na 8500 ot./min., kedy motor vydával zvuk, ktorý médiá neváhali označiť za najlepší moment auta. Tento mechanický soprán uhasil smäd s konečným výkonom 383 kW (520 k) a krútiacim momentom 470 Nm.

Vo výsledku bolo auto ale paradoxne pomalšie ako jeho uznávaný predchodca. Tí, ktorí mali to šťastie a&nbsp;dokázali otestovať Ferrari F50, dospeli k&nbsp;záveru, že ide o&nbsp;mimoriadne prepracované vozidlo, ktoré má vynikajúcu presnosť a&nbsp;dobré spracovanie kabíny. Rovnaká skupina ľudí sa ale zároveň zhodla, že predchodca je oveľa brutálnejší. F40 bol ako besný starší brat, ktorý nebol ochotný uvoľniť miesto na piedestáli ani svojmu vzdelanému a&nbsp;kultivovanému súrodencovi.

Pravdou je, že popritom všetkom ešte musela F50 bojovať s radikálnym Lamborghini Diablo a nikdy nedokázala zatieniť McLaren F1. Rýchlejší, nákladnejší a extravagantnejší McLaren nedal svojej konkurencii pokoj. F50 pritom bola rýchla, z nuly na 100 km/hod to dala za 3,5 sekundy a vrchol rýchlosti sa vyšplhal na 325 km/hod. Ani to jej bohužiaľ nepomohlo otriasť zo seba zlú reputáciu a Ferrari vyslovene zakázalo médiám uskutočňovať akékoľvek výkonové merania modelu. To samozrejme vzbudilo vlnu podozrenia a viedlo k nie príliš dobrým recenziám.

F50 bola vynikajúce vozidlo, dalo by sa povedať že dosiahla vrchol svojej doby, no zďaleka nebola taká rýchla ako konkurencia. Jej extrémy purizmus si vyžiadal svoju daň, aj keď je dnes veľmi ceneným strojom na aukciách a&nbsp;na trhu z&nbsp;druhej ruky. Dlhú dobu bola jej cena nižšia ako suma za F40, dnes ide ale o&nbsp;hodnotnejšie a&nbsp;vzácnejšie auto. Vyrobilo sa iba 349 kusov.