Eva Karolčíková

Elektrické signály na zmenu smeru sa na automobiloch objavili až koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia. Navyše, v Spojených štátoch sa zadné smerové svetlá spočiatku zabudovávali do akéhosi výklenku spolu s ostatnými svetlami a svietili na červeno. Bolo to preto, lebo používali rovnaký filter a konektory ako zadné svetlá, ktoré podľa pravidiel museli byť červenej farby. Kuriózne je, že práve Američania sa rozhodli koncom 50. zmeniť farbu smeroviek na žltú.

V roku 1960 Výbor pre osvetlenie automobilov amerického Združenia výrobcov automobilov presvedčil európskych odborníkov o výhodách žltých smerových svetiel, pretože výrazne uľahčili odlíšenie od brzdových svetiel. Výsledkom bolo, že v roku 1967 Európska hospodárska komisia OSN nariadila, aby automobily vyrobené v Európe mali predné smerové svetlá žltej alebo bielej farby, pričom zadné smerovky musia byť iba žlté. V USA mal tento návrh troška opačný efekt – vpredu sú povolené iba žlté smerové svetlá a vzadu sa smú montovať červené alebo žlté.

Za týchto podmienok väčšina amerických výrobcov nechala v zadnej kostre smerových svetiel pôvodné červené svetlá, hlavne preto, že výroba jednofarebných krytov bola lacnejšia. Po zavedení žltej alternatívy sa však rýchlo ukázalo, že červené smerovky sú menej bezpečné. Podľa dobových výskumov sú žlté svetlá o&nbsp;28 % účinnejšie pri prevencii nehôd oproti červeným ekvivalentom. Navyše ste mali pri nich istotu, že vodič za vami si všimne, ak budete odbočovať a nevrazí do vás. Ani pravdepodobnosť nárazu znížená o 5,3 % ale americkú tradíciu nepresvedčila o opaku.

Jeden z podstatných dôvodov, ktoré zrejme hrali proti využívaniu žltých smeroviek, bol americký predpis, ktorý hovorí, že osvetlená plocha brzdového a&nbsp;zadného smerového svetla musí mať minimálne 50 centimetrov štvorcových. Po dizajnovej stránke by to výrobcom sťažilo prácu pri ich umiestňovaní, nehovoriac o&nbsp;malých autách, kde potrebný priestor jednoducho nemali. V&nbsp;50. rokoch bola táto „námietka“ stále podstatná, pretože používaný plast ešte nemal dostatočnú pevnosť a&nbsp;mohol sa od tepla žiarovky poškodiť.

Vráťme sa ale k veľkosti smeroviek – znižuje skutočne väčšia plocha svetiel nehodovosť? Túto otázku si v roku 1993 položil americký Národný úrad pre bezpečnosť cestnej premávky (NHTSA). Problém vyšetril a prišiel s tým, že toto tvrdenie má niečo do seba. Pri predchádzaní nehodám skutočne 50 centimetrová plocha účinne fungovala. Záver, ktorý úrad stanovil, ale nepriniesol žiadne nové riešenie. „Nenachádzame presvedčivé dôvody na zachovanie tejto požiadavky, no nenašli sme ani presvedčivé dôvody na jej zrušenie“. Tým pádom ostal limit na veľkosť osvetlenej plochy brzdového svetla a zadného smerového svetla nezmenený. Výsledkom je, že americkí výrobcovia ešte aj dnes inštalujú na svojich vozidlách veľkú časť žiarovky, v ktorej je smerové svetlo napájané blikajúcim brzdovým svetlom, no nájdu sa aj výnimky.