Mnohí z nás považujú klaksón za samozrejmosť, ale kedysi to tak nebolo. V minulosti sa pri prvých autách za trúbku s balónikom dokonca priplácalo. "Jazyk" auta je pritom jednoduchý, no dôrazný. Ak by ste sa ponorili do zvukových archívov a vypočuli si napríklad záznamy z medzivojnových ulíc Prahy alebo inej stredoeurópskej metropoly, asi by vás zarazilo neustále trúbenie pripomínajúce skôr ázijské štáty. Príčina bola jednoduchá - inštruktori v autoškolách vtedy žiakov učili, aby pred križovatkou nikdy nezabudli zatrúbiť. Spínač klaksóna teda zvykol byť umiestnený napríklad v strede veľkého bakelitového volantu a oproti dnešným húkačkám mal výrazne slabší a navyše tak trochu chrapľavý zvuk.
Silnejší zvuk vydávali vývojovo staršie trúbky, ktoré boli v najlacnejšom prevedení rovné, ale pri luxusnejších vozidlách mali elegantné zatočenie i vyleštený povrch pripomínajúci ich pokrvných príbuzných, teda dychové nástroje. Namiesto fúkania šoférovi stačilo prstami stlačiť gumový balónik. Uvedený (skoro) hudobný nástroj zvykol byť inštalovaný pri prístrojovej doske, pričom zvukovka ústila nad predným blatníkom alebo priamo pod čelným sklom. Balónik sa spočiatku nachádzal vnútri karosérie, rovnako ako napríklad radiace páky a ručné brzdy, ale s rastúcimi nárokmi na ochranu pasažierov pred poveternostnými vplyvmi sa ocitol na prístrojovej doske. Išlo o spoľahlivé a v núdzi ľahko opraviteľné zariadenie. Poďte sa spolu s nami započúvať do zvukov starých, no aj novších klaksónov, ktoré pochádzali z Mladej Boleslavi.
Na začiatku 20. storočia však ešte zďaleka nepatrilo k štandardnej výbave. Laurin & Klement Voiturette A, v januári 1906 homologovaný prvý automobil z Mladej Boleslavi, v cenníku upozorňoval poznámkou s hviezdičkou: „Tu uvedené ceny vozidiel rozumejú sa s nástrojmi a ručnou pumpou, avšak bez húkačky, svietidiel i strechy.“ Postupom času, ako prevádzka na cestách a hlavne v uliciach väčších miest hustla, začali sa húkačky stávať neodmysliteľnou súčasťou čoraz rýchlejších automobilov. Zvukovú signalizáciu pochopiteľne dostali aj úžitkové vozidlá vrátane autobusov. „Spev“ automobilovej húkačky sa stal symbolom modernej doby a niektorí českí jazzmani fungujúci v nočných kluboch vraj húkačky neváhali použiť ani ako hudobné nástroje.
Už pred prvou svetovou vojnou sa v premávke prekrikovali trúbky s balónikom, ich výkonnejšie deriváty oživované prepúšťanými výfukovými plynmi, ale aj jačiace sirény s mechanickým pohonom a postupne nastupujúce moderné elektromechanické klaksóny. V ich útrobách sa skrývala membrána rozkmitávaná spočiatku mechanickou vačkou, ktorú však čoskoro nahradil trvanlivejší a spoľahlivejší elektromagnet. Prakticky použiteľnú húkačku zaviedla spoločnosť Lowell-McConnell z Newarku v americkom štáte New Jersey v roku 1908. Vynašiel ju istý Miller Reese Hutchison, neskorší šéfinžinier v podnikoch Thomasa Alvu Edisona.
