Marek Slobodník píše z Turkmenistanu: Tunajšie bizarné zákony sme pocítili na vlastnej koži

Marek Slobodník píše z Turkmenistanu: Našli sme Bránu do pekla!

Marek Slobodník píše z Turkmenistanu: Na hraniciach sme museli vysoliť tisíce eur

Mám rád praktické, jednoduché a funkčné autá. Lákajú má omnoho viac, než nedostupné luxusné modely. Zaujímajú ma technológie (nielen automobilové) a inovácie, preto ma prirodzene fascinuje aj svet hybridných a elektrických pohonov. Efektivita je kľúčom k úspechu a ekológii.

Filip Kadlečík

Zmeškali ste prvé tri diely Marekovho dobrodružstva? Nájdete ich tu:

Z&nbsp;iránskeho mesta Bojnurd vyrážame o&nbsp;štvrtej ráno na hranice s&nbsp;Turkmenistanom. Zatvárajú ich okolo 16:00 turkménskeho času, čo je o&nbsp;hodinu a&nbsp;pol viac ako v&nbsp;Iráne, a&nbsp;tak si musíme pohnúť. Väčšiu byrokraciu na hraniciach nájdete asi už len v&nbsp;Číne.&nbsp;

Vlastne, tak isto ako aj v&nbsp;Číne pred šiestimi rokmi, aj tu budeme mať sprievodcu, bez ktorého nemôžeme spraviť ani krok. Na rozdiel od Číny nás tento čaká už na hraniciach. Pomáha nám s&nbsp;papiermi a&nbsp;rôznymi poplatkami. Napríklad platíme nezmyselné peniaze za Covid test, ktorý mimochodom Vašekovi zabudli spraviť, ale aj tak zaplatil.&nbsp;

Platíme aj za každý prejdený kilometer a&nbsp;preto musíme cestu naplánovať tak, aby nám vypočítali presnú sumu. Dokopy cca. 5 hodín na hraniciach a&nbsp;sme o&nbsp;3 000 € ľahší, ďalších 3 000 € si zoberie od nás agentúra na druhý deň. Nie je to lacná destinácia, teda minimálne nie na vstupný kapitál, potom je to už lepšie. Výborný obed stojí približne 2 €, pivo 50 centov a&nbsp;benzín je takmer dvakrát drahší ako v&nbsp;Iráne, liter za cca. 9 centov. Všetko počítam čiernym kurzom, ktorý je 6x výhodnejší ako oficiálny.

Od hraníc klesáme z&nbsp;výšky 1.500 m.n.m. na asi 150 m.n.m. Výrazne sa otepľuje a&nbsp;všetko sa mení. Je zaujímavé a&nbsp;nikdy ma neprestane fascinovať, ako jedna čiara na mape môže tak všetko zmeniť. Čo sa týka ľudí, je to tu kvalitný mix Ázie, Ruska a&nbsp;taktiež Perzie.

Pozrite si krásne fotografie z Turkmenistanu vo veľkej galérii, kliknite sem

Rozpráva sa tu zväčša po rusky a&nbsp;tým, že sem turisti chodia naozaj zriedkavo, reagujú na nás zvláštne. Najčastejšie na nás len tak pozerajú a&nbsp;nechápu, čo tu robíme. V&nbsp;Iráne boli ľudia určite viac zvedaví a&nbsp;komunikatívni. Najväčší extrém ale je mesto, kde sme sa ocitli - Aškabát. Hneď ako sme vstúpili na obchvat tohto mesta, pozeral som okolo seba s&nbsp;otvorenými ústami.&nbsp;

Šesť až osem-prúdová cesta, po ktorej chodí zopár áut. Pár bielych, či strieborných áut, iné do mesta totiž nemôžu a&nbsp;tak nás odnavigujú na kraj mesta, kde je záchytné parkovisko. Tam naše tátoše necháme oddychovať a&nbsp;ďalej už len na pešo, či taxíkom.&nbsp;

<p>LuAZ-967 je sovietske obojživelné vozidlo s pohonom všetkých štyroch kolies určené pre sovietske výsadkové vojská na evakuáciu zranených, zásobovanie muníciou a prepravu ľahkej výzbroje. Tu je stručný prehľad jeho technických údajov a histórie:</p>
<h3><strong>Technické údaje</strong></h3>
<ul>
<li>Hmotnosť: 950 kg</li>
<li>Dĺžka: 3 682 mm</li>
<li>Šírka: 1 712 mm</li>
<li>Výška: 4 520 mm</li>
<li>Motor: MeMZ-967A 887 cm3 benzínový štvorvalec, 37 k (28 kW)</li>
<li>Pohon: 4WD alebo 4X4</li>
<li>Maximálna rýchlosť: 75 km/h na súši, 3 km/h vo vode</li>
</ul>
<h3>História</h3>
<p>LuAZ-967 bol vyvinutý v Národnom automobilovom inštitúte (NAMI) a dokončený v roku 1958. Bol navrhnutý ako ľahké, vzduchom prepraviteľné vozidlo s nosnosťou 400 kg (880 lb). Pôvodný prototyp NAMI 049 mal nedostatočný výkon a krehkú karosériu. Druhý prototyp, NAMI 049A, mal výkonnejší motor a oceľovú karosériu a vyrábal sa v rokoch 1961 až 1975 v automobilovom závode LuAZ. Po modeli LuAZ-967 nasledovali modely LuAZ-969В, LuAZ-969, LuAZ-969М a LuAZ-1302.</p>

LuAZ - Základné predstavenie vozidla

Ak vám zákon s&nbsp;bielymi autami príde nezmyselný, zoznámte sa so Saparmuratom Niyazovom, v skratke&nbsp;Turkmenbashim, otcom národa. Síce už takmer 20 rokov nie je medzi živými, ale s&nbsp;ním začala v&nbsp;tejto krajine diktatúra a&nbsp;tie najnezmyselnejšie zákony, aké si viete predstaviť. Myslím, že by mi nestačilo ani sto strán. Ale pár ich teda spomeniem.&nbsp;

Turkmenbashi pomenoval chlieb menom svojej matky a&nbsp;tak mu už nikto inak nemohol povedať. Taktiež napísal knihu Ruhnama, ktorá bola dôležitejšia ako korán! Dokonca je aj vo vesmíre, kebyže sa svet rozpadne, aby tu ostala pre ďalšie generácie. Bez vedomosti z&nbsp;tejto knihy si v&nbsp;minulosti nedostal ani vodičský preukaz, musel si vedieť verše a&nbsp;vlastne všetko, čo je v&nbsp;knihe, naspamäť.&nbsp;

Na každom úrade, škole, obchode a&nbsp;vlastne všade je fotka veľkého Turkmenbashiho. Ak sa mu ale fotka nepáčila a&nbsp;on sa odfotil s&nbsp;krajším úsmevom, či inou kravatou, musel si si jeho fotku vymeniť na svoje náklady.&nbsp;

Turkmenbashi mal počas svojho života v&nbsp;Turkmenistane postavených 14&nbsp;000 sôch a&nbsp;tvrdil, že ľudia jeho sochy chcú a&nbsp;on im vychádza v&nbsp;ústrety. Taktiež sa stalo, že letel vrtuľníkom po krajine, nepáčila sa mu jedna dedina blízko Derwezy, a&nbsp;tak ju dal proste zrovnať so zemou... Takto by sa dalo pokračovať donekonečna. Po Saparmuratovej smrti prišiel druhý, veľmi podobný pán, Gurbanguly Berdimuhamedow, ktorý sa stal novým otcom národa a&nbsp;aktuálne posledné dva roky je na čele jeho syn. Aj keď počul som, že doteraz má najväčšie slovo v&nbsp;zákonoch jeho otec, keďže syn je tak troška „mäkký“.

Ale späť k&nbsp;nášmu príbehu. Autá sme zaparkovali a&nbsp;sprievodca nás odviezol na hotel, vonku v Turkmenistane spať nesmieme. Za peniaze, ktoré sme krajine zaplatili, sme čakali troška väčší luxus, ale nenavyberáme si. Musíme zobrať to, čo nám dali. Niekedy 50 rokov dozadu to mohol byť pekný hotel. Teraz je to len pleseň, špina a&nbsp;rozpadnutý nábytok.&nbsp;

Raňajky podobné, ako stav hotela. Ale nechcem sa len sťažovať. Za pozitívne beriem to, že sme nemali internet. Dalo sa zohnať wifi, ale 99% všetkého bolo blokované. Šachy a&nbsp;Wikipédia ale fungovali a&nbsp;tak sa človek mohol aspoň vzdelávať. Aspoň na chvíľku som sa cítil ako v&nbsp;roku 2010, keď sme išli na Pionieri k&nbsp;Aralskému jazeru a&nbsp;nemali sme ani mobily...&nbsp;

Na hoteli sme sa zdržali naozaj krátko a&nbsp;hneď sme blúdili mramorovým mestom. Vraveli sme si, že to tu vyzerá ako v&nbsp;počítačovej hre, rovnaké mramorové budovy, takzvané mramoráky, široká cesta, pár áut a&nbsp;žiadni ľudia. Prvých sme stretli pri amfiteátri, mali tam akúsi slávnosť.&nbsp;

Vojaci sedeli v rade vzpriamení ako vešiaky a&nbsp;po bokoch ich asi stovka stála a&nbsp;mávala vlajkami. Na pódiu sa spievali tradičné piesne a&nbsp;tancovalo sa. Bolo to pre mňa naozaj trochu zvrátené, pripomínalo mi to zábery zo Severnej Kórei, aj keď určite tieto dve krajiny porovnávať nechcem.&nbsp;

Paradox ale bol, že 500 metrov ďalej bol obchoďák, na vrchu obrovskej budovy reštaurácia s&nbsp;modernou hudbou, modernými ľuďmi. Totálny zvrat po pár metroch. Výhľad nám zas pripomínal Las Vegas, svietilo snáď všetko naokolo. Najviac ale Olympijský štadión, krásny, moderný, no žiaľ nikdy na ňom žiadna olympiáda nebola. Šťastie ale praje pripraveným a&nbsp;možno raz bude...&nbsp;&nbsp;

V&nbsp;meste je mimochodom mnoho zaujímavostí, jednou z&nbsp;nich je prezidentský palác. Zaujímavé bolo, že nás tam nikto nechcel odviesť, napokon sme si stopli taxík, ktorý najprv netušil kam chceme ísť, ale po tom, ako to zistil, bol dáky nesvoj. Odviezol nás a&nbsp;vysadil rovno pred palácom. Berieme do rúk kamery, mobily, foťáky a&nbsp;asi tak po dvoch sekundách bol pri nás sekuriťák. Ten nás veľmi nahnevane poslal preč, našťastie nám ale dáke zábery ostali.&nbsp;

Nielen palác, ale aj jeho okolie bolo extrémne noblesné. Niekedy pred palácom stál cca. 100 metrov vysoký podstavec so zlatou sochou Saparmurata Niyazovoma, ktorá sa otáčala za slnkom. Po jeho smrti ju ale premiestnili nad mesto a&nbsp;socha sa už neotáča, aby nikdy nebol otočený chrbtom k&nbsp;mestu. Nechápem ale ako sa dá niečo tak obrovské presunúť, to akoby ste chceli presunúť panelák. Ale je to svet, ktorý asi nikdy nepochopíme.

Na druhý deň cestujeme do Darwezy, asi 300 kilometrov severne od Aškabátu. Pôvodne sme chceli ísť našimi autami a&nbsp;trojkolkou, ale poplatok za kilometre bol trikrát väčší ako dva taxíky so šoférmi. A tak sme zvolili lacnejšiu variantu v&nbsp;klimatizovanej Toyote. Mierime do pekla a&nbsp;to doslova. Nachádza sa tu totiž tzv. brána do pekla. Pred päťdesiatimi rokmi tu robili výskum, až tu zrazu sa im kus zeme prepadol a&nbsp;vznikla obrovská diera.

&nbsp;O&nbsp;plyne, ktorý z&nbsp;nej unikal, vedeli a&nbsp;tak ho zapálili s&nbsp;tým, že do týždňa zhorí. No a&nbsp;teraz, po takmer 50 rokoch, im to tam stále horí. Je to jedno z&nbsp;najnavštevovanejších miest v&nbsp;Turkmenistane a&nbsp;niet sa čo čudovať. Je naozaj veľmi zaujímavé. Vraveli sme si, určite sa sem trmádzgame zbytočne, diera v&nbsp;zemi, to bude nuda. Ale hneď ako sme ju uvideli, padla nám sánka.&nbsp;

Je to obrovské, je to neskutočné množstvo energie, ktorá stále uniká. Škoda, že Turkméni z&nbsp;tejto takmer jedinej turistickej atrakcie uberajú plyn a&nbsp;začali ho ťažiť. Aktuálne horí na približne 40% ako za normálnych okolností, ale aj tak to bolo super. Zaujímavé pre mňa tiež bolo, čo sa asi nikdy nikde človek nedočíta, že tam zomrie každú noc tisíce kobyliek a&nbsp;celkovo hmyzu. Naokolo nie je žiadne svetlo a&nbsp;toto je jediné, za ktorým sa hmyz tiahne....

Z&nbsp;Aškabátu pokračujeme do mesta Mery na východe krajiny. Postavili tu novú 400 kilometrov dlhú diaľnicu so šiestimi pruhmi. Boli sme na nej sami a&nbsp;zaplatili sme za ňu dohromady okolo 10 €. Teda ak beriem do úvahy čierny kurz, druhá vec je, že sme už za cesty v&nbsp;Turkmenistane zaplatili na hranici, takže za túto cestu platíme v podstate dvakrát. Je veľmi teplo, približne 42 v&nbsp;tieni a&nbsp;Luazy naozaj teplo radi nemajú. Ručička teploty oleja sa blíži na maximum, 120 stupňov.&nbsp;

Napriek vysokým hodnotám autá idú dobre, trojkolka tiež a&nbsp;kilometre ubiehajú. Po 300 km sa však stalo to najhoršie, Danov Luaz prudko pribrzdil a&nbsp;motor sa pridrel. Síce sa stále krúti, ale nemá výkon a&nbsp;vydáva zvláštne zvuky... Našťastie máme sprievod a&nbsp;tak nás aspoň môže ťahať. Sami by sme tu mali asi problém. Bez signálu, takmer bez áut... Ale ono by to určite dáko dopadlo.&nbsp;

Pôvodne sme samozrejme chceli ísť bez akéhokoľvek sprievodu na tranzitné víza, no od Covidu ich nevydávajú a&nbsp;tak iná možnosť ako táto nie je. Teraz nám prišla viac než vhod. Odtiahli nás takmer po mesto Mery, ale ďalej už nemohli. Po meste je totiž zakázané ťahať auto, na diaľnici s&nbsp;tým zas nie je žiadny problém. Voláme odťahovku a&nbsp;na posledných 10 kilometrov do hotela nás ochotne odviezla za drobné.&nbsp;

Mery je úplne iné mesto ako Aškabát. Nie je to mramorová džungľa s&nbsp;bielymi autami, ale proste obyčajné, milé a živé mesto. Večer som sa odrhol a&nbsp;bol som sám v&nbsp;centre. Ulice boli plné, ľudia ma zastavovali a&nbsp;stále sa ma niečo pýtali, chytali ma za bradu a&nbsp;smiali sa. Naozaj veľmi dobrá a&nbsp;pozitívna atmosféra. 

Veľmi spokojný som sa vrátil na hotel, ktorý bol mimochodom naozaj pekný a&nbsp;nastavili sme si budíky na 6:30h. Dnes totiž to musíme opustiť krajinu a&nbsp;čaká nás 320 kilometrov veľmi zlej cesty. Po Dana prichádza odťahovka a&nbsp;spolu s&nbsp;ňou ideme pozrieť aj starobylé mesto Merw. Niekedy v&nbsp;10. storočí najväčšie na svete, ktoré skončilo svoju éru tým, že prišli Mongoli na čele s&nbsp;Džingischánom.&nbsp;

Posledný deň je prekliaty. Už v&nbsp;Mery sme nevedeli natankovať benzín. Väčšinou ho nemali a&nbsp;ak náhodou áno, rada naň bola tak dvojhodinová. My ale nemáme čas. Ak nestihneme hranice, ostaneme v&nbsp;Turkmenistane, no a&nbsp;každý deň navyše tu stojí 200 dolárov na hlavu. A&nbsp;tak kašleme na benzín, proste ideme a&nbsp;dúfame, že dáky ďalej proste bude. Tak ako bola perfektná a&nbsp;nová cesta z&nbsp;Aškabádu, tak je táto na hranice rozbitá. Je to niečo strašné, ešte horšie, keď máte trojstopové vozidlo a&nbsp;neviete sa vyhnúť žiadnej jame.&nbsp;

Ďalší problém je, že tak pomalou jazdou je spotreba oveľa väčšia a&nbsp;nečakane po chvíľke prepínam na rezervu – to ale znamená posledných 20 kilometrov. Našťastie ale vidíme pumpu bez áut s&nbsp;vysmiatym pumpárom. Vyzerá to dobre, ale len vyzerá. Benzín síce dáky má, ale nefunguje mu pištoľ...&nbsp;

Trojkolku nakladáme na odťahovku za Luaz a&nbsp;pokračujeme. Po chvíli ale odťahovka zastavuje, pretože má defekt. Našťastie rezervu má, len nás to zdržuje a&nbsp;máme strach že nestihneme hranice. Keď si už myslíme, že sa nič nemôže stať, zastavuje Vašek. Ohol ráfik a&nbsp;poškodil pneumatiku. 

Mali sme ambície to vymeniť, ale štift na kolese sa pretáča a&nbsp;tak budeme dúfať, že to do hraníc vydrží. Stihli sme to za 5 minút 12 a&nbsp;to doslova. 3 minútky pred 19 tou na hraniciach, síce rozbití, zničení, unavení s&nbsp;pokazeným autom, ale šťastní&nbsp;ťaháme cez hranice do Uzbekistanu – stihli sme to...

Marek Slobodník píše z Turkmenistanu: Tunajšie bizarné zákony sme pocítili na vlastnej koži

Filip Kadlečík

Autor článku

Filip Kadlečík

Výber pre vás

Marek Slobodník píše z Turkmenistanu: Tunajšie bizarné zákony sme pocítili na vlastnej koži

Filip Kadlečík

Súvisiace články

Do Mongolska na trojkolke: Ďalšia etapa Mareka Slobodníka

Marek Slobodník sa vydal do Mongolska, cestuje originálne

Marek Slobodník píše z Iránu: Tá pohostinnosť vás šokuje, nanuky mi podávali aj za jazdy

Marek Slobodník píše z Turecka: „Trojkolka má aj niekoľko výhod, na ktoré pomaly prichádzam“

Po legendárnej diaľnici číslo 1 z Los Angeles do San Francisca v Porsche 718

Autor článku

Filip Kadlečík

Výber pre vás