Marek Slobodník píše z Iránu: Tá pohostinnosť vás šokuje, nanuky mi podávali aj za jazdy

Marek Slobodník píše z Iránu: Vychýrená pohostinnosť má aj svoje ale...

Marek Slobodník píše z Iránu: Nezabudnuteľné stretnutia a špecifiká iránskej kultúry

Mám rád praktické, jednoduché a funkčné autá. Lákajú má omnoho viac, než nedostupné luxusné modely. Zaujímajú ma technológie (nielen automobilové) a inovácie, preto ma prirodzene fascinuje aj svet hybridných a elektrických pohonov. Efektivita je kľúčom k úspechu a ekológii.

Filip Kadlečík

Zmeškali ste prvé dve reportáže Marek Slobodníka? Prečítajte si ich tu:

Pár viet o&nbsp;Iráne som vám písal aj pred rokom, keď sme sa vracali z&nbsp;Indie domov.&nbsp; Vtedy sme prešli najmä juh a&nbsp;stred krajiny. Teraz nás čaká sever, na ktorý som sa popravde najviac tešil. Je zelený a&nbsp;celkovo iný ako zvyšok púštnej krajiny.

Na Turecko-Iránske hranice sa dostávame až po západe Slnka. Paradoxne, turecká strana hraníc nám robí väčšie problémy ako tá iránska. Problém je, že všetky vozidlá sú napísané na Dana a&nbsp;chýba nám splnomocnenie na jazdu. To, že sme prešli naprieč celým Tureckom nikomu nevadí, colníkov trápi posledných 10 metrov „jazdy“ do Iránu. Musíme si vyrobiť splnomocnenie, vytlačiť a&nbsp;podpísať. Celý proces trvá 6 hodín. Na Iránskej strane panuje veľká pohoda, za hodinu sme vybavení a&nbsp;za svitania vchádzame do krajiny.&nbsp;

Je to radosť, normálne sa usmievam, že sme tu. Jediný, komu sa tu asi nepáči, je Danov Luaz. Už 30 kilometrov za hranicami riešime prvý problém, nechce naštartovať. Po výmene sviečok a&nbsp;nekonečnom roztláčaní sme zistili, že plavák nevie zastaviť prívod paliva do karburátora a&nbsp;tak je auto stále „prechlastané“. Opravili sme to pomerne rýchlo, no cestou prichádzajú ďalšie komplikácie.&nbsp;

Prevodovka nás troška hnevala už v&nbsp;Turecku, ale nebolo to nič oproti tomu, čo sa deje teraz. Štvorka sa nedá vôbec vyradiť, rozoberáme prevodovku a&nbsp;zisťujeme, že jeden pliešok pod synchrónom zvláštne odstáva. Podložili sme pod neho gumu, ktorú sme našli na zemi a&nbsp;akoby zázrakom prevodovka krásne funguje. Radosť ale samozrejme netrvala dlho. Po pár sto kilometroch tretí prevodový stupeň vypadáva a&nbsp;štvrtý klasicky nejde vyradiť. Dochádzajú nám možnosti, v čom môže byť problém.&nbsp;

<p>LuAZ-967 je sovietske obojživelné vozidlo s pohonom všetkých štyroch kolies určené pre sovietske výsadkové vojská na evakuáciu zranených, zásobovanie muníciou a prepravu ľahkej výzbroje. Tu je stručný prehľad jeho technických údajov a histórie:</p>
<h3><strong>Technické údaje</strong></h3>
<ul>
<li>Hmotnosť: 950 kg</li>
<li>Dĺžka: 3 682 mm</li>
<li>Šírka: 1 712 mm</li>
<li>Výška: 4 520 mm</li>
<li>Motor: MeMZ-967A 887 cm3 benzínový štvorvalec, 37 k (28 kW)</li>
<li>Pohon: 4WD alebo 4X4</li>
<li>Maximálna rýchlosť: 75 km/h na súši, 3 km/h vo vode</li>
</ul>
<h3>História</h3>
<p>LuAZ-967 bol vyvinutý v Národnom automobilovom inštitúte (NAMI) a dokončený v roku 1958. Bol navrhnutý ako ľahké, vzduchom prepraviteľné vozidlo s nosnosťou 400 kg (880 lb). Pôvodný prototyp NAMI 049 mal nedostatočný výkon a krehkú karosériu. Druhý prototyp, NAMI 049A, mal výkonnejší motor a oceľovú karosériu a vyrábal sa v rokoch 1961 až 1975 v automobilovom závode LuAZ. Po modeli LuAZ-967 nasledovali modely LuAZ-969В, LuAZ-969, LuAZ-969М a LuAZ-1302.</p>

LuAZ - Základné predstavenie vozidla

Zrazu si ale všimneme, že celá hlavná oska prevodovky sa hýbe asi tak centimeter do strán. Vyzerá to na uvoľnenú maticu, ktorá celú osku zaisťuje. Dostať sa k&nbsp;nej znamená vyhádzať celé auto a rozobrať celú podlahu. Nič sa nedá robiť a&nbsp;tak pri hlavnej ceste, v&nbsp;teple, uprostred ničoho rozoberáme auto. Po pár hodinách sa dostaneme k&nbsp;povolenej matke, žiaľ nemá na sebe už žiadny závit. Musíme zohnať novú.&nbsp;

Najrýchlejší a&nbsp;najobratnejší som ja na trojkolke. Mierim do najbližšieho mesta a&nbsp;zastavujem pri autodielni. Angličtina tu nefunguje vôbec, ale ruky, nohy a&nbsp;pokazená matka všetko vysvetľujú. Borec sadol na motorku a&nbsp;doviedol ma do obchodíku, kde predávajú spojovací materiál, super! Chlap mi predal matku a&nbsp;ja sa víťazne vraciam za chalanmi. Hneď ideme skúsiť, či pasuje. Žiaľ, je o&nbsp;kúsok menšia ako pôvodná, nepasuje tam. Vraciam sa späť do mesta a&nbsp;chlap v&nbsp;predajmi mi ponúkol podobnú, o&nbsp;kúsok väčšiu. Táto už bude na 100% dobrá.&nbsp;

Opäť sa víťazne vraciam za chalanmi, matka pasuje a&nbsp;my sa brutálne tešíme. Teda, tešili sme sa asi len 2 sekundy... Pasuje, ale nedá sa zakrútiť, má iný rozmer stúpania ako oska. Vraciam sa do mesta, žiaľ v&nbsp;obchode tento rozmer so stúpaním, ktoré potrebujeme, nemajú, ale odporučili mi dielnu, v&nbsp;ktorej už z&nbsp;diaľky vidím krásny, obrovský sústruh.&nbsp;

Rukami a&nbsp;nohami vysvetliť, že chcem matku s&nbsp;dierou 24 a&nbsp;stúpaním 1,5 je takmer nemožné a&nbsp;tak si chlapa z&nbsp;dielne beriem k&nbsp;autám, aby som mu ukázal, o&nbsp;čo presne ide. Po pár sekundách to chlap menom Yasamin pochopil a&nbsp;tak sa vraciame späť do dielne. Je už večer, takmer nikto nikde, Yasamin niečo zvára,&nbsp;ja sedím na stoličke a&nbsp;nechápem, čo sa ide diať. Asi až po polhodine prešiel ďalší chlapík, sústružník, ktorého pravdepodobne vytiahli z&nbsp;postele, no a za 10 minút mal matku vyrobenú. Sme zachránení!&nbsp;

Dosť bolo opráv, oveľa zaujímavejšia je krajina a&nbsp;ľudia, ktorí tu žijú. V&nbsp;Iráne viete zažiť jednu z&nbsp;najväčších pohostinností na svete. Je to extrém, čo sa tu deje. Už&nbsp; len pri tejto poslednej závažnej oprave, ktorú som spomínal, sa diali neuveriteľné veci. Rozoberali sme a&nbsp;neznámi ľudia pri nás zastavili a&nbsp;doniesli nám obed - ryžu s&nbsp;mäskom. Mišo vravel, že už mu chýba len chladená Cola. Ani to nestihol dopovedať a&nbsp;už ju držal v&nbsp;rukách.&nbsp;

Po hodine prišla žena s&nbsp;dvoma deťmi a&nbsp;doniesla nám nanuky a&nbsp;pitie, lebo videla, že tu už dlho stojíme. Opravovali sme pri jej políčku s&nbsp;ryžou, kde mala aj zamestnanca, staršieho pána o&nbsp;barlách, ktorý na toto miesto dáva pozor a&nbsp;mal tam maličký domček. Samozrejme že aj on nám stále nosil čaj. A&nbsp;ani ja sám v&nbsp;meste pri sústružníckej dielni netrpím, neznámy muž, ktorý dokonca rozpráva po anglicky, mi nalieva mangový džús a&nbsp;ponúka koláč.-

Pozrite si krásne fotky z Iránu vo veľkej galérii, kliknite sem!

Bolo to mimochodom veľmi zaujímavé stretnutie. Rozprával mi, že život v&nbsp;Iráne nie je naozaj jednoduchý. Priemerný plat je okolo 250 € ale nájmy, byty, domy, motorové vozidlá či svadby sú strašne drahé, a&nbsp;preto je aj on single. Mať len tak priateľku nie je v&nbsp;islamskej republike vôbec jednoduché. Napriek tomuto všetkému sú tu ľudia neskutoční. Nie je dňa v&nbsp;mojom denníku, kedy by som si nezapísal, že nám niekto niečo dal. Oproti minulému roku, keď sme stopovali, sme teraz poriadne viditeľní.&nbsp;

Počas jazdy nám stále niekto kýva a usmieva sa. Ja vlastne musím riadiť trojkolku len jednou rukou, pretože druhou stále kývam. Dokonca, čo je extrém, aj počas jazdy dostávame z&nbsp;áut ovocie, pečivo a&nbsp;ja som dokonca dostal aj nanuk. Je to šialené, krásne a&nbsp;neuveriteľné. To treba zažiť. Kde sa len pohneš, tam ťa pohostia - minimálne fľaškou vody.&nbsp;

Najväčší extrém bol asi ten, keď nás trikrát predbehla rodina s&nbsp;plným autom a&nbsp;snažila sa nás zastaviť. My sme ale išli ďalej. Zastavujeme až na tretíkrát. Žena z&nbsp;auta uteká za nami s&nbsp;google translátorom a&nbsp;pýta sa nás, či nechceme ísť do jej reštaurácie. Samozrejme súhlasíme a&nbsp;tak sa pomaly plazíme cca. 20 kilometrov do jej reštiky.&nbsp;

Koláče, čajíky a&nbsp;skvelé kuriatko, to všetko sme dostali a&nbsp;ani keď sme veľmi chceli, zaplatiť sme nemohli. Boli sme jej hostia. Treba si ale dať pozor, samozrejme nie všetko je vždy zadarmo, aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá.&nbsp;

Poznáte Taarof? Je to vlastne taká iránska zdvorilosť voči hosťovi. Presnejšie je to tak, že&nbsp;pravidlá Taarof pohostinnosti vyžadujú, aby hostiteľ ponúkol čokoľvek, čo si hosť zaželá a&nbsp;hosť je rovnako povinný to odmietnuť. Je to rituál, ktorý sa môže opakovať niekoľkokrát, pokým hostiteľ a&nbsp;hosť definitívne určia, či je ponuka hostiteľa a&nbsp;odmietnutie hosťa skutočné, alebo je to len prejav zdvorilosti.&nbsp;

No popravde, s&nbsp;týmto som mal už skúsenosť pred rokom v&nbsp;meste Chah Bahar, kde chlap v&nbsp;bagetérii odo mňa nechcel žiadne peniaze a&nbsp;ja som mu ich reálne nedal a&nbsp;on potom za mnou utekal a&nbsp;bol troška nahnevaný. Vtedy som ale o&nbsp;Taarof nevedel. Tak isto ani teraz Míra o&nbsp;tom netušil a&nbsp;keďže má na starosti peniaze, všetko platí on.&nbsp;

Celé to ale začalo tak, že za mnou prišiel majiteľ reštaurácie, rozprával sa so mnou a&nbsp;ja mu na konci rozhovoru vravím, či by nám náhodou nevedel zameniť 100 € na ich rialy. On rozmýšľa, snaží sa mi pomôcť, ale nevie ako. Sto eur je 63&nbsp;000 000 rialov a&nbsp;to je poriadny balík. Napriek tomu, že reštaurácia je plná, s&nbsp;hotovosťou sa tu veľmi nenarába. Všetci majú miestne iránske karty a&nbsp;platia nimi. Nosiť cash sa pri sebe poriadne ani nedá, sú to obrovské kopy papierových peňazí, karta je proste lepšia. Majiteľ premýšľa a&nbsp;vraví: „Asi ti nepomôžem, ale vieš čo, túto večeru nemusíte platiť“. Na čo mu odpovedám: „My máme ešte peniaze, len som sa pýtal, či náhodou neviete zameniť“.&nbsp;

Po asi hodine, keď sme už dojedli, prišiel za nami. V&nbsp;ruke mal najväčšiu kopu peňazí, že toto zohnal, je to v&nbsp;prepočte 40 eur. My mu ale vravíme, že žiaľ máme len 100 eurovú bankovku, nech sa netrápi. On na tom opäť, že večeru nemáme platiť. Míra ide na kasu a&nbsp;tam mu tiež povedali, nech neplatí. Odchádzame, majiteľ nám zamáva. Po kilometri nás predbieha auto, že prepáčte, ale vy ste nezaplatili. „Aj by som sa na to vykašľal, ale ste tak pomalí, že som to skúsil“ vraví majiteľ. A&nbsp;to je pohostinnosť taarof, ktorá sa môže stať aj vám.

Tak isto ako momentálne v&nbsp;Rusku, tak aj tu v&nbsp;Iráne európske karty nefungujú. Treba mať hotovosť a vybaviť&nbsp; si ideálne miestnu kartu. To&nbsp; aj robíme hneď prvý deň za hranicami v&nbsp;meste Khoy. Vložili sme na ňu 500 € a&nbsp;je to naozaj pohodlné, keď to porovnám s&nbsp;minulým rokom. Za ten rok čo sme tu neboli, dosiahla inflácia úroveň 30%. Pre porovnanie - teraz meníme jedno euro za 630&nbsp;000 rialov, pred rokom to bolo za 550&nbsp;000. Ale späť ku karte - je skvelá, pokým ju nestratíte.&nbsp;

Nám sa to podarilo asi na piaty deň a&nbsp;to rovno cez víkend, keď boli možnosti na zamenenie peňazí minimálne. Banky zatvorené a&nbsp;hranice, kde by stáli „veksláci“, sú tiež ďaleko. Euro je super, nestráca hodnotu, každý by ho zamenil a&nbsp;nechal si ho. Ale hotovosť tu proste takmer neexistuje.&nbsp;

Po strate karty sa snažíme akýmkoľvek spôsobom zameniť eurá, ale neúspešne. Jediné, čo sa mi podarilo, bolo získať 4&nbsp;000&nbsp;000 rialov, čo nie je ani 8 € od mladých chalanov, ktorí mi chceli pomôcť a&nbsp;tak vytiahli z&nbsp;bankomatu z&nbsp;dvoch kariet všetko, čo sa dalo. V&nbsp;Iráne sa totižto dá maximálne za deň z&nbsp;bankomatu vytiahnuť len 2&nbsp;000&nbsp;000 rialov (takmer 4 €), čo je tiež extrémne šialené. Ale aspoň takto sa mi snažili pomôcť.&nbsp;

Ono, v&nbsp;konečnom dôsledku to bola obrovská pomoc, pretože sme za tie peniaze mohli pokračovať ďalej. Benzín tu stojí iba 3 000 rialov, čo nie je ani 5 centov (nafta je za jeden cent). Takže tankujeme a&nbsp;pokračujeme vpred! Na druhý deň v&nbsp;miestnej banke meníme 400 €. Bankár vraví, že nie je problém to zameniť. Ale oficiálny kurz je iba 480&nbsp;000, no vie nám zariadiť zmenu na kurz neoficiálny a&nbsp;tak aj bolo. Je to krajina, kde pozeráte s&nbsp;otvorenými ústami každý jeden deň, čo sa to vlastne okolo vás deje. Najhoršie na všetkom je ale to, že keď sme už konečne tie peniaze zamenili a&nbsp;mali pri sebe miestnu hotovosť, pokazil sa Luaz. Keď sme ho rozoberali, stratenú kartu sme našli.

Irán nie je len púšť. Už pred rokom v&nbsp;horách nad Shirazom sme sa o&nbsp;tom presvedčili, ale boli to len zelené pásiky na vyprahnutej krajine. Ale sever, to je úplne iná káva. Od hraníc smerujeme priamo na Kandovan, čo je stratené mestečko v&nbsp;skalách uprostred hôr. Veľmi podobné Cappadocii v&nbsp;Turecku, len neturistické. Aspoň sme si to teda mysleli...&nbsp;

Toľko áut, čo bolo tam, som nevidel nikdy pri žiadnej pamiatke. V&nbsp;tento deň totižto zomrel Choméjní, bývalí iránsky najvyšší vodca, ktorý ani zďaleka nebol šťastím pre túto krajinu. Aj tak je ale tento deň najväčším sviatkom, no a&nbsp;každý jeden človek v&nbsp;Iráne dostal rovnaký nápad ako my - poďme na Kandovan. Predierame sa hodiny brutálnou premávkou až do večera.&nbsp;

Už nie je nič vidieť a&nbsp;tak bude najlepšie, keď tu prespíme. Na východ slnka sme si dali budíček v&nbsp;podobe Mareka Duranského, ktorý chodí okolo stanov a&nbsp;bubnuje na svoj šamanský bubon. Sme rozbití na šalát, ale poviem vám, stálo to za to. Kandovan pri východe slnka je len náš. Všetko spí, mačky behajú okolo a&nbsp;vtáčiky čvirikajú.&nbsp;

Prvé dvere na kamennom dome sa otvorili, z&nbsp;nich vyšiel pastier a&nbsp;asi 50 kôz, to je to, čo v&nbsp;Cappadocii už neuvidíte, tu ešte stále áno. Aj keď mnohé domčeky sa už dajú prenajať ako hotel a&nbsp;ďalšie sú obchody, mnoho z&nbsp;nich je ešte obývaných pôvodnými obyvateľmi. Treba sa poponáhľať, pokým sa to nezmení.

Kúsok od Kandovanu je veľké, krásne a&nbsp;čisté mesto Tabriz, kde sa nachádza najväčší krytý bazár sveta. Nič nepotrebujeme, ale nevidieť ho by bola škoda. Od korenín cez koberce a&nbsp;oblečenie tu nájdete asi všetko, okrem plaviek s&nbsp;vreckami na zips, ktoré hľadá Marek Duranský.&nbsp;

Prešiel celý bazár a&nbsp;nenašiel ich, je to asi jediná vec, ktorá tu nie je. Je to možno diera na trhu, ktorú by mal Marek využiť a&nbsp;začať podnikať. Možno niekedy, teraz musí cestovať s&nbsp;nami, pretože články by boli bez fotiek. Marek je totižto hlavný fotograf výpravy, Michal je druhý fotograf a&nbsp;myslím, že sa perfektne dopĺňajú.

Od Tabrízu naša žltá kolóna pokračuje ku Kaspickému moru. Klesáme z&nbsp;1500 metrov na nulu a&nbsp;Irán sa mení na Indonéziu, aspoň tak sme to zhodnotili spolu s&nbsp;Danom. Obrovská premávka, strašní vodiči, nikdy nekončiace mestá, proste Indonézia. Úplne iný svet ako dole na juhu, o&nbsp;krajine ani nevravím.&nbsp;

<p>Honda ATC200 je terénne vozidlo (ATV), ktoré bolo predstavené v roku 1981 a vyrábalo sa do roku 1987. Je súčasťou radu ATC spoločnosti Honda, ktorý bol určený na rekreačné aj komerčné použitie. Model ATC200 je vybavený štvortaktným, vzduchom chladeným motorom OHV s objemom 192 cm3 a počas jeho výroby boli na trh uvedené rôzne modely, každý s odlišnými technickými špecifikáciami a vlastnosťami.</p>
<h3>Technické údaje:&nbsp;</h3>
<ul>
<li>Motor: 192 cm3 4-taktný vzduchom chladený OHV</li>
<li>Prevodovka: 5-stupňová automatická, reťaz (ATC200) alebo hriadeľ (ATC200ES)</li>
<li>Podvozok: ATC200E a ATC200ES sú vybavené teleskopickými vidlicami a tuhým zadným zavesením. Model ATC200X mal kompletný systém odpruženia s teleskopickými vidlicami a zadným monoshockom.</li>
<li>Brzdy: Predné a zadné bubnové brzdy (okrem modelu ATC200X, ktorý mal kotúčové brzdy)</li>
<li>Nosiče: V prípade väčšiny modelov boli predné a zadné nosiče voliteľné, ale v prípade modelov ATC200E a ATC200ES boli štandardom.</li>
<li>Elektrické štartovanie: Elektrický štart: zavedený v modeloch ATC200E a ATC200ES.</li>
</ul>
<h3>História:</h3>
<p>ATC200 bola navrhnutá tak, aby vyhovovala rekreačným aj komerčným používateľom. Spočiatku sa predávala na rekreačné účely, ale keď si Honda všimla jej využitie v komerčných a poľnohospodárskych aplikáciách, prispôsobila stroj týmto potrebám. Model ATC200E, uvedený na trh v roku 1982, bol špeciálne navrhnutý pre úžitkové účely a bol vybavený elektrickým štartovaním, prednými a zadnými nosičmi a dvojstupňovou prevodovkou. Model ATC200ES, uvedený na trh v roku 1984, ďalej rozvíjal úžitkové vlastnosti pridaním spätného chodu a hriadeľa koncového prevodu.</p>
<p>Model ATC200X, uvedený na trh v roku 1983, bol určený na športovú jazdu a vyznačoval sa jedinečnou kombináciou štartovania pomocou kopnutia, 5-stupňovej manuálnej prevodovky a plného odpruženia. Používal sa v pretekárskej triede ATC s objemom 200 cm3. Výroba radu ATC200 bola ukončená v roku 1987 v dôsledku rastúceho tlaku zo strany vlády a konkurencie zo strany štvorkoliek. Napriek tomu zostáva ATC200 obľúbeným zberateľským artiklom a možno ho nájsť v prevádzke aj dnes.</p>

Honda ATC200 - Základné predstavenie vozidla	

Lúky sú silno zelené, kopce posiate stromami a&nbsp;niekedy, keď je dobrá viditeľnosť, vidím aj zasnežené štíty obrovských hôr. Klíma, ktorá je tu, je neobvyklá a&nbsp;je spôsobená prúdeným vetra, obrovských hôr a&nbsp;Kaspickým morom. Zaujímavé je, že severnejšie v&nbsp;Kazachstane pri Kaspiku v&nbsp;meste Aktau kde som bol v&nbsp;roku 2010, je oveľa teplejšie.&nbsp;

Vlastne zaujímavé je, že Kaspické more vyzerá všade inak. V&nbsp;Azerbajdžane to bola špinavá stoka s&nbsp;fľakmi od oleja, v&nbsp;Kazachstane biely piesok a&nbsp;pláž ako na Maldivách, v&nbsp;Rusku močiar plný rastlín a&nbsp;tu v&nbsp;Iráne to vyzerá ako Balaton s&nbsp;čiernym pieskom a&nbsp;veľmi plytkým vstupom do mora. Ono to vlastne totižto ani nie je more, ale slané jazero, keďže nie je spojené s&nbsp;oceánom.

Pri mori sa ale spí úžasne, človek sa môže vždy okúpať a&nbsp;je čistý. Problém sú ale komáre, ktoré doteraz neboli, premávka a&nbsp;spomaľovače. Tých je tu viac ako v&nbsp;Peru a&nbsp;to som si myslel že už nikdy nič také nezažijem. No musia tu dáko tých šialených vodičov spomaliť a&nbsp;toto je asi jediná šanca.&nbsp;

Policajtov je tu dosť, ale nezdá sa, že by kontrolovali premávku. Mnohí sa zameriavajú iba na „mravnosť“, proste mravnostná polícia. Tá napríklad kontroluje, či žena má na hlave šatku. Veľa žien na to aj tak kašle a&nbsp;rebeluje. Najmä po konflikte, ktorý sa tu stal pred dvoma rokmi a&nbsp;jedno mladé dievča prišlo o&nbsp;život iba kvôli tomu, že šatku na hlave nemalo...&nbsp; Táto polícia je zelená, modrej farby je tá, ktorá by mala kontrolovať premávku.

Ďalej na východ za Kaspikom končia spomaľovače aj šialená premávka. Je tu proste väčšia pohodička. Náhodou zastavujeme pri miestnej tehliarni, kde desiatka chlapov doteraz vyrába tehly tradičným spôsobom. Boli milí, všetko nám ukázali, pár tehál sme vyrobili aj my a&nbsp;nakoniec si s&nbsp;nami dali poriadne raňajky, akoby to celé bolo vopred dohodnuté.&nbsp;

Na takomto mieste sa človek cíti ako 70 rokov dozadu späť v&nbsp;čase. Najväčší paradox ale je, že potom sa príde za tebou rozlúčiť chlap špinavý a&nbsp;dotrhaný so slovami, že chce tvoje meno na Instagrame. Druhý paradox je, že v&nbsp;Iráne je blokovaný celý internet a&nbsp;napriek tomu, všetci fičia na Instagrame, pretože každý má zapnutú platenú VPN, ktorá tieto blokovania ruší a&nbsp;tak preto aj my vieme byť v&nbsp;spojení so svetom.

Posledné kilometre sú pre nás náročné. Teda&nbsp;najmä pre Luaz, ktorý sa vo vysokých teplotách v&nbsp;kombinácii s&nbsp;dlhým stúpaním prehrieva. Preto často stojíme a&nbsp;do mesta Bojnurd ideme veľmi dlho. Zlepši sa to až vtedy, keď zapadne slnko a&nbsp;teplota padá pod 30 stupňov. V&nbsp;Bojnurde si dávame krátku pauzu, aby sme načerpali sily a&nbsp;pokračujeme ďalej. Najbližšie sa vám ozvem z&nbsp;Turkmenistanu, na ktorý sa už neskutočne tešíme.

Marek Slobodník píše z Iránu: Tá pohostinnosť vás šokuje, nanuky mi podávali aj za jazdy

Filip Kadlečík

Autor článku

Filip Kadlečík

Výber pre vás

Marek Slobodník píše z Iránu: Tá pohostinnosť vás šokuje, nanuky mi podávali aj za jazdy

Filip Kadlečík

Súvisiace články

Marek Slobodník na ceste do Mongolska: Vylepšil som si trojkolku

Marek Slobodník píše z Turecka: „Trojkolka má aj niekoľko výhod, na ktoré pomaly prichádzam“

Marek Slobodník opäť vyrazil do sveta, do Mongolska cestuje vskutku originálne

Autor článku

Filip Kadlečík

Výber pre vás