Redakcia Auto Bild

Prvé automobily stierače nepotrebovali. Niežeby mali takú vyspelú aerodynamiku, ale nemali čelné sklo. S&nbsp;postupujúcim vývojom výrobcovia začali montovať dopredu okienka, ktoré cestujúcich mali chrániť najmä pred prúdom vzduchu. Keď však pršalo, sklíčka sa stali ťažko priehľadnými, no stále to neprekážalo, pretože vozidlá nedosahovali vysoké rýchlosti. So silnejšími motormi však nároky na čisté čelné sklo počas dažďa narastali.

Za vynálezcu stieračov sa považuje Mary Andersonová z&nbsp;Alabamy, ktorá si systém ramienka s&nbsp;gumičkou ovládaný zvnútra automobilu nechala&nbsp;roku 1903 patentovať. Potom sa vynález snažila predať, ale bola odmietnutá s&nbsp;tým, že taký nezmysel nemá potenciál na obchodný úspech. Po sedemnástich rokoch jej patent vypršal. Zhruba v&nbsp;rovnakom čase vymyslel svoju verziu stieračov aj J. H. Apjohn. Jeho prevedenie pozostávalo z&nbsp;jemných kefiek, ktoré sa pohybovali zhora nadol. Úspech sa však nedostavil.

Medzitým sa efektívne utrieť čelné sklá pokúšali mnohí. Skúšali rôzne ručné systémy pripomínajúce sofistikované stierky na okná, no tieto experimenty zostali bez väčšieho úspechu. Až v roku 1919 bratia William a Fred Folberthovci požiadali o patent na automatické stierače. Ten im bol udelený o dva roky neskôr a systém poháňaný podtlakom z nasávania motora sa stal prevratnou novinkou. Bol však pomerne nespoľahlivý, rýchlosť stierania priamo súvisela s otáčkami motora a napríklad na voľnobehu stierače jednoducho nestierali.

V&nbsp;roku 1925 kúpila spoločnosť bratov Folberthovcov za milión dolárov veľká firma Trico (Tri-Continental Corporation), ktorá bola veľkým hráčom v&nbsp;danej oblasti. Počas dvadsiatych rokov sa automatické stierače rozšírili najmä do luxusnejších vozidiel. Podtlakový princíp sa však udržal v&nbsp;automobiloch až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Ešte pred vznikom podtlakových stieračov sa v&nbsp;automobiloch postupne začali presadzovať aj elektrické zariadenia, napríklad v&nbsp;roku 1912 štartér. To už bol iba krôčik k&nbsp;nasadeniu elektromotora na pohon stieračov. Pravdepodobne prvým, kto inštaloval do auta elektrický stierač, bol havajský zubár Ormand Wall. Elektrina postupne nahradila podtlak a&nbsp;otvorila aj ďalšie možnosti súvisiace s&nbsp;čistením čelného skla.

Asi v&nbsp;polovici tridsiatych rokov minulého storočia spoločnosť Trico uviedla ostrekovače s&nbsp;elektrickou pumpičkou. Napriek tomu sa ešte aj o&nbsp;niekoľko desaťročí neskôr sa v&nbsp;ľudových autách objavovali ručne ovládané čerpadlá ostrekovačov.

Ďalším dôležitým menom v&nbsp;histórii stierania je Robert Kearns, ktorý sa zaslúžil o&nbsp;vynález cyklovača. Po nehode oka zistil cestou vo svojom Fordom Galaxie, že mu neprestajné stieranie prekáža. Uvedomil si, že aj ľudské oko má stierač, viečko, to však žmurká iba občas. To ho doviedlo k&nbsp;myšlienke skonštruovať stierače, ktoré stierajú v&nbsp;intervaloch.

Svoj patent z&nbsp;roku 1964 ponúkol Fordu a&nbsp;ten ho v&nbsp;mierne modifikovanej podobe uviedol vo vozidlách značky Mercury v&nbsp;roku 1969. Odtiaľ sa cyklovač rozšíril do celého sveta. Kearns za vykradnutie patentu žaloval Ford (1978) aj Chrysler (1982). Oba súdne spory napokon vyhral a&nbsp;v&nbsp;roku 1990 od Fordu ako kompenzáciu dostal asi 10 miliónov dolárov. Chrysler sa ešte nejaký čas vzpieral, no nepomohlo mu to. Kearnsovi zaplatil asi 30 miliónov dolárov.

V roku 1970 Saab uviedol ako prvý stierače svetlometov poháňané jedným centrálnym motorčekom, ktoré sa pohybovali po horizontálnej osi. Neskôr švédsky výrobca prešiel na otáčavé stierače svetlometov so samostatnými motorčekmi. Ďalšou kapitolou čistenia skiel svetlometov sú vysokotlakové ostrekovače.

Aj keď sa zdalo, že v&nbsp;stieraní už žiadna novinka nepríde, rozmach elektroniky v&nbsp;deväťdesiatych rokoch priniesol takzvaný dažďový senzor, ktorý podľa množstva zrážok automaticky nastavuje frekvenciu a&nbsp;rýchlosť stierania. Avšak tento princíp trápil mozgy vynálezcov už aj dávnejšie a&nbsp;inteligentné stierače boli v&nbsp;sériovej výrobe ešte dávnejšie.

Reč je o&nbsp;supermodernom Citroëne SM z&nbsp;roku 1970, ktorý mal stierače citlivé na množstvo dažďa. Úroveň zavlaženia čelného skla bola posudzovaná podľa prúdu prechádzajúceho motorčekom. Menší prúd znamenal ľahšie kĺzanie sa gumičky po skle a&nbsp;teda viac dažďa. Naopak pri slabšom daždi kládli stierače väčší odpor a&nbsp;motorček potreboval vyšší prúd. Jednoduché, geniálne, prekonané.

Aplikácia stieračov sa rokmi menila. Najprv boli stieracie gumičky krátke a tak očistené plochy boli&nbsp; malé. Postupne sa rozmer stieračov zväčšoval a keď už rozmery čelného skla nedovoľovali ramienka predlžovať, výrobcovia sa uchyľovali k rôznym fígľom. Mercedes napríklad experimentoval s jednoramenným stieračom umiestneným v strede, ktorého rameno sa v okolí sklonu 45 a 135 stupňov predlžovalo, aby „vymietlo“ aj rohy skla.

Dodnes obľúbenou koncepciou sú protibežné stierače ukotvené pri pätkách A-stĺpika. Takýto systém je výhodný najmä pre modely, ktoré sa vyrábajú s pravostranným aj ľavostranným riadením. Tým pádom výrobca nemusí investovať aj do prehadzovania uloženia stieračov. Napríklad Seat Leon druhej generácie má podobnú koncepciu, no jeho stierače majú východiskovú polohu nie vodorovne pod spodnou hranou čelného skla, ale vzpriamene pozdĺž A-stĺpikov.

Spolu s vývojom stieračov sa vyvíja aj systém ostrekovania. Tón v tejto oblasti pred rokmi udal Mercedes SL. Trysky jeho ostrekovačov sú priamo na ramenách stieračov, čo by nebolo žiadnou novinkou, no čerpadlo dávkuje kvapalinu iba v smere pohybu stierača tesne pred gumičku. Výrobca sa tým snaží redukovať čas, kedy má vodič sťažený výhľad pre prúd vody. Dnes už toto riešenie používajú aj neprémiové automobilky.

Aj taká zdanlivá banalita ako stierače majú za sebou bohatú históriu a&nbsp;pred sebou ešte dlhú cestu. Uvidíme, čím nás šikovní konštruktéri prekvapia v&nbsp;najbližších rokoch.