Autobus AEC Regal III mal nabehaných vyše 150-tisíc kilometrov, keď sa 15. apríla 1957 vydal s 20 pasažiermi na palube z Londýna do Kalkaty. Prezývali ho Indiaman a 5. júna naozaj prišiel do cieľa. Pobudol tu niekoľko dní a pobral sa na spiatočnú cestu. 2. augusta 1957 dorazil do Londýna a úspešne tak absolvoval 32-tisíc kilometrov. Len siedmi z pôvodných 20 pasažierov nabrali odvahu aj na spiatočnú cestu.
Indiaman putoval cez Francúzsko, Taliansko, Západné Nemecko, Rakúsko, Juhosláviu, Bulharsko, Turecko, Irán, Afganistan a Pakistan a napokon vstúpil do severnej Indie. Prepletal sa cez Nai Dillí, Agru, Allahabád a napokon zakotvil v Kalkate na východe krajiny. Počas cesty pasažieri spali v hoteloch, no neraz sa museli uspokojiť len so stanom pri autobuse.
Oswald-Joseph Garrow-Fisher, ktorý linku prevádzkoval a na prvej ceste bol šoférom, pre denník New York Times spomínal, že ešte nebezpečnejšie než horské priesmyky na turecko-sovietskej hranici boli úzke cesty bez krajníc v Indii, kde sa neustále pohybovali cyklisti. V Iráne zasa museli vyrábať provizórne premostenia cez pohyblivé piesky. Piesočné búrky, prívalové dažde, všadeprítomný prach a teplo robili cestu naozaj skľučujúcou.
Na spiatočnej ceste bola zasa v dôsledku pandémie ázijskej chrípky zatvorená hranica medzi Pakistanom a Iránom. Garrow-Fisher tak musel putovať do Karáčí, kde sa chcel dostať na loď a do Iránu sa preplaviť. Keď však autobus dorazil do prístavného mesta, zistilo sa, že hranicu znovu otvorili. A tak sa vrátil o tisíc kilometrov späť. Zachádzka ich zdržala o 16 dní. Z tohto dôvodu sa začali šíriť klebety, že pasažierov zavraždili iránski banditi. Britská ambasáda v Teheráne sa skutočne potešila, keď autobus dorazil do mesta, a zorganizovala pre cestujúcich koktejlovú párty.
Indiaman absolvoval celkovo štyri takéto cesty a následne odišiel do výslužby. Nápad Garrow-Fishera sa však ujal a v istom momente prevádzkovalo autobusové spojenie medzi Londýnom a Indiou 32 firiem.
Jeden spoj pritom premával až do Sydney. Prevádzkovala ho spoločnosť Albert Travel, ktorú vlastnil Austrálčan Andy Stewart. Kúpil starý schátralý doubledecker Albion Motors CS Venturer, ktorý dosahoval maximálnu rýchlosť 50 kilometrov za hodinu a bol nabúraný. Stewart opravil interiér a namontoval dnu 14 poschodových postelí. Pridal ďalšie palivové nádrže a nádrž na pitnú vodu, ako aj rádio, prehrávač audiokaziet, spoločenskú miestnosť, plynový varič a umývadlo. Autobus pomenoval Albert.
Jeho prvá cesta zo Sydney do Londýna merala takmer 26-tisíc kilometrov a absolvovalo ju 13 pasažierov. Albert zaznamenal obrovský úspech a celkovo podnikol až 14 spiatočných ciest. Cestovanie skončilo v roku 1976, keď Irán uzavrel hranice pred vozidlami zo západu. V roku 1979 v dôsledku sovietskej invázie do Afganistanu a iránskej revolúcie cestovanie autobusom na obrovské vzdialenosti nadobro skončilo.
Tradíciu chce v apríli 2023 obnoviť firma Adventures Overland. Dáte sa zlákať?
Mohlo by vás zaujímať:
