Skoro ráno odchádzame z Amritsaru na indicko-pakistanské hranice. Mám veľký stres a obavy, či ich prejdeme. Už pri plánovaní tejto expedície mi z tohto miesta naskakovali zimomriavky. Problém je, že indické vozidlá majú absolútny zákaz vstupu do Pakistanu, ale na druhú stranu poznám pár ľudí, ktorým sa to podarilo. My sme si dokonca dokázali naše motorky prepísať na naše mená a to ma trochu upokojovalo.
Mimochodom, tento prechod sa volá Attari a zároveň je to jediný možný prejazd na hranici dlhej približne 3 500 kilometrov, čo znamená, že viac pokusov na prechod nemáme. Prvé hodiny ide všetko hladko, stále ukazujeme pas niekomu a ten nás pošle niekde až napokon dostaneme vytúžené razítko do pasu. Paráda, my sme vybavení, už "len motorky".
A tu začína problém, ktorého sme sa obávali. Nepomáha nič a náš 6-hodinový pobyt na hraniciach končí sklamaním. Vôbec nevieme čo ďalej a sme totálne domotivovaní. Ale ako sa hovorí, ráno múdrejšia večera a tak aj bolo - vytvorili sme nový plán!
- Royal Enfield Taurus Diesel
Royal Enfield Taurus Diesel bol jedinečným motocyklom ikonickej indickej značky. Bol navrhnutý tak, aby vyhovoval potrebám vidieckych oblastí, kde ľudia potrebovali spoľahlivý a úsporný spôsob prepravy. Napriek svojej praktickosti a jedinečným vlastnostiam Taurus Diesel nezaznamenal komerčný úspech a po krátkom produkčnom cykle jeho výroba skončila. Tento stroj však zostáva zaujímavým zberateľským kúskom indickej motocyklovej histórie.
Základné fakty:
- výroba: 1993
- motor: vzduchom chladený vznetový štvortaktný jednovalec
- zdvihový objem: 325 cm3
- max. výkon: 5 kW (6,9 k)
- max. krútiaci moment: 15 Nm
- prevodovka: manuálna štvorstupňová
- dĺžka/šírka/výška: 2 120 / 750 / 1 080 mm
- pohotovostná hmotnosť: 196 kg
- objem nádrže: 15 l
Zdroj technických údajov: Bikesmedia.in
Opäť v Delhi
Na výber sme mali tri možnosti. Najjednoduchšia bola odletieť domov a na všetko sa vykašľať. Ďalšia alternatíva bola poslať motorky do Turecka (Istanbulu), ale to nám prišlo veľmi jednoduché. Preto sme sa rozhodli pre tú najkomplikovanejšiu z možností - poslať motorky do Saudskej Arábie a aby toho nebolo málo, my si to tam pekne prestopujeme cez Pakistan a Irán.
Pomerne rýchlo sme dohodli prepravu s Arunom, ktorého sme spoznali v Delhi pred týždňom, exportom motoriek sa zaoberá už 20 rokov. Vyzerá spoľahlivo, akurát čas pre neho nehrá žiadnu rolu, ako vlastne pre žiadneho Inda. Motorky sme u neho v dielni zabalili do drevených bední a dúfame v to, že sa o ostatné Arun postará za nás, nám totižto končia víza a tak musíme ísť vlakom opäť na hranice.
Za hranicami
Na hraniciach si nás veľmi dobre pamätajú, veľa turistov tadiaľto nechodí a hneď všetci vyzvedajú, kde sme nechali motorky. Hlavne to tu išlo naozaj rýchlo, na Pakistanskej strane sme približne za hodinku. Čakáme ale do večera, každý deň tu býva slávnostné zatváranie hraníc. Raz som ho už zažil, ale bolo to pred piatimi rokmi a na indickej strane. Vždy som si vravel, že si to chcem pozrieť aj z pakistanskej.
Táto show je veľmi zaujímavá a jedinečná. Proste jediná svojho druhu a podľa mňa jeden takýto článok by nestačil na detailné opísanie tejto udalosti, to musíte proste zažiť. Showka na pakistanskej strane je ale naozaj kľudnejšia, tichšia a asi zároveň aj nudnejšia. V Indii to vyzerá ako na vypredanom futbalovom štadióne, kde ľudia kričia a tlieskajú akoby ich tím vyhrával zápas.
Pohostinnosť na každom kroku
Večer sme sa vybrali do mesta v Lahore, prvýkrát bez motoriek s batôžkami na chrbte. Nikdy som netúžil byť backpacker a zrazu ním som, tomu sa hovorí karma. Kráčam si mestom a nadávam, že jeden kilometer idem 10 minút a že čo vlastne ideme robiť, pretože je už tma... Až tu zrazu nás napadlo, poďme na benzínovú pumpu. Možno tam bude kamionista, čo nás niekam odvezie.
To sa nám teda nesplnilo, ale stretli sme veľmi milých ľudí, ktorí nás pozvali na kávičku. Neskôr prichádzajú ďalší, že či nie sme hladní. Ďakujeme, ale naozaj nie sme, vravíme. Po chvíli prichádza chlap s colou a KFC hamburgermi, že im práve so západom slnka skončil pôst a že sa máme tak isto ako oni nejsť.
NENECHAJTE SI UJSŤ FOTOGALÉRIU K ČLÁNKU, KLIKNITE SEM
Bolo to veľmi milé a dokonca nám na pumpe dovolili aj prespať. Okolo jednej v noci sa zobudím, nedá sa mi zaspať a zrazu ma zas niekto odchytí a zoberie na čajík do reštiky. O tretej ráno majú počas Ramadánu poslednú možnosť toho, aby sa najedli, to ma tiež budia, aby som išiel s nimi. Je to šialené a ráno to nekončí.
Raňajky, čajíky a ovocie už máme prichystané. Jediné, čo sa im nepáči je naše oblečenie a odokryté kolená. Preto nám zaobstarajú aj miestne oblečenie. Radšej už utekáme ďalej, lebo to vyzeralo tak, že nám nakoniec darujú aj celú benzínovú pumpu.
Prvé stopovanie
Zo začiatku naše stopovanie ide dosť pomaly, teda vlastne vôbec. Myslíme si, že to môže byť spôsobené miestnym oblečením a tým, že nevyzeráme ako turisti a tak som si radšej opäť obliekol moje červené plavky. A čuduj sa svetu, ihneď nám zastavil kamión.
Možno to bola náhoda, nevieme, hlavné je, že máme prvý stop. Odviezol nás asi len 20 kilometrov, ale priamo na diaľnicu, čo je skvelé. Ďalej nás brali chlapi na korbe malej dodávočky a dokonca kvôli nám dostali pokutu, v prepočte 2 eurá. Na diaľnici nesmieš voziť ľudí na korbe. Najväčšia haluz ale je, že od nás nechceli, aby sme im pokutu preplatili.
Posledný stop tohto dňa bol najlepší, odviezol nás 200 km do mesta Multan. Radža s Marekom boli na korbe nákladiaku, ja s Maťom v kabíne. Zaujímavé bolo, že náš šofér, ktorý mal 35 rokov, vyzeral na 50 a celú dobu húlil hašiš. Troška som sa bál, ale aspoň bola sranda.
Multán a ďalej na juh
Uprostred Multánu nás chlap vyhodil na mieste, kde z kamiónu prečerpávali naftu do sudov. Asi si tu miestni kamionisti privyrábajú čiernym predajom. Hneď vedľa bola reštaurácia, kde úžasne varili a aby toho nebolo málo, dovolili nám prespať v mešite. Jediný problém bol, že okolo 4 ráno sa sem prišlo modliť asi tak 200 ľudí a tým, že Radža chrápal, tak nás vyhodili.
Našťastie iba pred mešitu a tak sme spali ďalej, žiaľ už s komármi, ktoré nám otravovali život. Tento deň sa nám podaril stopnúť len jeden kamión, ale odviezol nás naozaj ďaleko. Strávili sme s týmto pánom a jeho partiou pol dňa, dokonca sme si aj varili afganské hovädzie na cesnačiku, ktoré bolo výborné. Aj tento odvoz nás vyhodil pri mešite a tak sme mali istotu, že sa dobre a v kľude vyspíme....
Karáči a Balochistan
Nejdem opisovať každý stop, ale som prekvapený, ako dobre sa v Pakistane stopuje vo štvorici. Za 5 dní sme už prešli nejakých 1 200 kilometrov a sme v meste Karachi, ktoré je najväčším v Pakistane s počtom obyvateľov niečo okolo 25 000 000, z ktorých 10 % žije v najväčšom slame na svete – Orangi Town. Preto sa centru vlastne aj vyhýbame, nemáme radi veľké mestá a spíme len na okraji v kríkoch ako bezdomovci. Ráno sa prebudíme totálne dehydrovaní a kráčame po krajnici niekam smerom do Balochistanu, až tu zrazu nás predbehne policajná eskorta a je totálne šokovaná, čo tu robíme a ako sme sa sem dostali...
Okolo nás asi 10 ozbrojených mužov, ktorí pozorujú okolie a jeden generál, ktorý s nami komunikuje a zisťuje o nás viac. Nešlo mu do hlavy, že nemáme policajnú eskortu, že stopujeme a prechádzame sa tu a vlastne nechápal už vôbec ničomu. My sme troška tušili, že dáky sprievod by sme tu asi mali mať, ale tým, že sme stále boli na korbe kamiónu, si nás asi nikto nevšimol a tak sa nám podarilo pekne krásne krajinu prejsť bez obmedzení... Teda doteraz.
Zobrali nás na policajnú stanicu, kde veľmi dlho riešili, čo s nami ďalej. Napokon po nás prišla policajná hliadka a vezie nás ďalej po checkpoint, kde už čaká ďalšia policajná hliadka, aby si nás prebrala. Takto sa to opakuje až po hranice Balochistanu, kam títo policajti už nemôžu vstúpiť. Balochistan je síce súčasť Pakistanu, ale v skutočnosti je to samostatný štát, ktorý má vlastné pravidlá, veľa ropy a taktiež kopec teroristov.
Myslel som si ale, že južná, pobrežná cesta bude oveľa kľudnejšia a bezpečnejšia ako tá severná pri afganských hraniciach. No nebolo tomu tak. Aj tu to vyzerá byť dosť nebezpečné tým, ako sa o nás boja. Napriek strachu nás ale napokon odvezú policajti na autobus do Balochistanu smerom na hranice s tým, že ďalej ísť nemôžu.
Táto cesta autobusom ale taktiež netrvala tak dlho, ako sme si mysleli a pri asi druhom check pointe si nás opäť preberá ďalšia, teraz už balochistánska polícia s tým, že musíme na ich policajnej stanici prespať a ráno nás odvezú s eskortou rovno na hranice s Iránom. Na tejto policajnej stanici som sa cítil veľmi zvláštne, okrem množstva zbraní čo som videl, ma troška znepokojovali policajti, ktorí fajčili marihuanu a v ruke držali samopaly. Nuž iný kraj, iný mrav.
V konečnom dôsledku boli ale milí. Žiaľ, z Balochistanu sme veľa nezažili, nebolo to vlastne ani možné, stále sme boli pod dohľadom, ale aj to málo čo sme videli, bola naozaj divočina.
Posledné kilometre od hraníc s Iránom sú cesty plné pick-upov, ktoré majú na korbe kopec bandasiek z iránskym palivom... Aj takýmto zaujímavým zážitkom sa s nami lúči Pakistan. Irán je za dverami a sme zvedaví, čo nás tam čaká. Čoskoro vám o tom napíšem!
- Chcete si skrátiť čakanie? Prečítajte si predchádzajúce cestopisy od Mareka:
- Marek Slobodník s partiou vyráža z Indie, jazdia na unikátnych motorkách!
- Z exotickej Keraly do Tamilnádu uzemím divokých slonov
- Z hinduistického chrámu v ryžových poliach až po najvyššiu sochu sveta
- Ako sme sa na severe Indie stali vegetariánmi
- Hranice sme neprešli, ale ideme ďalej!
- Plnú nádrž auta v krásnom Iráne sme natankovali za 1,7 eura
