V dnešnej dobe je ťažké nájsť auto, ktoré by v stredovej konzole, alebo v sklopnej opierke palubnej dosky malo držiak na poháre, v ktorom môžete nechať aj fľašu vody, kávu a podobne. Ako sa ale táto položka stala nevyhnutnosťou? Kedy sa automobilový priemysel rozhodol, že jeho zákazníci potrebujú miesto na uskladnenie nealkoholických nápojov? Čo to má spoločné s prípadom Stelly Liebeckovej, staršej ženy, ktorá v roku 1992 dostala od McDonalds odškodné 2,86 milióna dolárov za príliš horúcu kávu?
Pôvod týchto odkladacích v autách je úzko spätý s kultúrou drive-thru v Spojených štátoch. Výrobcovia v Severnej Amerike boli tí, ktorí sa najviac zasadzovali za zavedenie tohto dnes nevyhnutného prvku. Prvá reštaurácia svojho druhu, v ktorej zákazníci nemuseli vystupovať z auta, aby dostali jedlo, sa zrodila v Texase v roku 1921 a autá doslova prechádzali interiérom reštaurácie. Neskôr, od 30. rokov 20. storočia, sa reštaurácie, v ktorých si vodiči objednávali cez okienko, začali stávať boomom, ktorý bol tiež úzko spojený s rozmachom nekonečných podnikov rýchleho občerstvenia. V tých rokoch sa začali množiť aj drive-in letné kiná prispôsobené na pozeranie filmu z auta.
V roku 1994 bola zákazníčka McDonalds odškodnená sumou 2,86 milióna dolárov za kávu, ktorá sa jej rozliala na nohy, keď cestovala na mieste spolujazdca, ktoré logicky nemalo držiak na pohár. V tých rokoch priemysel vo veľkom začal vytvárať priestor pre dieru, do ktorej by sa dokonale zmestila plechovka od sódy a táto myšlienka sa dokonca preniesla aj na zadné sedadlá so sklopnými lakťovými opierkami. Ale skutočnou udalosťou, ktorá viedla mnohých výrobcov, najmä v Spojených štátoch, k tomu, aby nainštalovali držiaky do všetkých svojich modelov, bol súdny proces so Stellou Liebeckovou proti McDonalds.
Stella Liebeck vs. McDonalds
V roku 1992 si staršia žena v Albuquerque objednala kávu pri okienku svojho miestneho McDonalds, zatiaľ čo sedela na sedadle spolujazdca vo Ford Probe z roku 1989 svojho vnuka. Ukázalo sa, že Ford Probe nemal držiak. A keď si Stella vložila kávu medzi nohy a pokúsila sa otvoriť viečko, aby si ochutila nápoj cukrom a mliekom, káva sa jej rozliala v oblasti panvy a spôsobila popáleniny tretieho stupňa na šiestich percentách tela. Stella bola hospitalizovaná osem dní v nemocnic, kde podstúpila transplantáciu kože, po ktorej nasledovali dva roky lekárskej liečby.
Pani Liebecková sa snažila prinútiť McDonalds, aby pokryl náklady na jej hospitalizáciu a zvyšnú čiastku odvodili od následkov, ktoré incident zanechal na jej tele. McDonalds jej namiesto toho ponúkol oveľa nižšiu kompenzáciu, než očakávala. Stella Liebeck sa teda obrátila na súd so žalobou, ktorú mnohí považovali za ľahkovážnu a bez vidiny získania priaznivého rozsudku. A napriek všetkému bola v roku 1994 jej žaloba uznaná a kompenzovaná sumou 2,86 milióna dolárov. Veľmi americký príbeh, však? Hoci Ford nemusel zaplatiť žiadnu kompenzáciu za škody, od tej chvíle neexistoval žiadny výrobca, najmä americký, ktorý by zabudol na dôležitosť zahrnutia držiaka na pohár do svojho auta.
