Ukázalo sa, že sovietske autá neboli prispôsobené zvykom európskych vodičov a dobrým európskym cestám, ktoré umožňovali dlhodobú jazdu vysokou rýchlosťou. V prvej polovici šesťdesiatych rokov už nebola maximálna rýchlosť 115 km/h v Európe dostatočná, bolo zrejmé, že neustále vylepšovanie pôvodného nemeckého motora nie je perspektívne. V roku 1964 bolo vozidlo kompletne modernizované, teraz sa volalo Moskvič 408.

Moskvic.
Zdroj: Auto Bild

Išlo o tretiu generáciu Moskvičov. Automobil dostal dlhší rázvor a úplne novú, nižšiu a elegantnejšiu karosériu moderného tvaru, s priestrannejším a pohodlnejším interiérom, štvorstupňovú prevodovku a motor s výkonom 50 koní. Politika postupného zavádzania nových komponentov a zostáv prostredníctvom prechodných modelov bez radikálnej reštrukturalizácie výroby sa už v tom čase stala pre MZMA tradíciou a zodpovedala jeho skromnejším schopnostiam v porovnaní s firmou GAZ.

Takže aj Moskvič 408 mal len vylepšený motor z tridsiatych rokov. Závod aktívne pracoval na novom 1,5-litrovom celohliníkovom motore, ktorý bol koncipovaný ako základ pre celú rodinu s objemom od 1,5 do 2,0 litra. V októbri 1967 bol uvedený model Moskvič 412, ktorý zaznamenal úplný prielom. Takéto malé, ale pomerne výkonné auto sa v ZSSR nikdy predtým nevyrábalo. Malo lepšiu jazdnú dynamiku ako Volga GAZ-21 a dokonca lepšiu ako pripravovaná Volga GAZ-24.

Moskvic.
Zdroj: Auto Bild

Motor 1500 mal výkon 75 koní, čo bolo viac ako Fiat 124 a porovnateľné s BMW 1500. Vo výrobe sa paralelne uržal aj Moskvič 408, lebo jeho zastaraný motor bol vhodnejší pre vidiecke oblasti so zlými cestami a menej náročný na kvalitu paliva a mazív. V októbri 1968 bolo MZMA premenované na Automobilové závody Leninského Komsomolu (AZLK). Na začiatku 70. rokov sa spojenie so svetom, ktoré získal Moskvič 412, stratilo, lebo pripravené modifikácie z ekonomických dôvodov meškali.

V roku 1971 bola dokončená etapa rozsiahlej rekonštrukcie závodu AZLK, ktorá sa uskutočnila za účasti francúzskej spoločnosti Renault. Keďže sa už v Toglliati začala výroba modelov Lada, príslušné ministerstvo rozhodlo, že nemá význam vyrábať dve autá rovnakej triedy a Moskviče sa mali do budúcnosti zväčšiť. Začal sa vývoj motorov 1,6 a 1,8 litra a tak­zvaných vozidiel rodiny 3-5.

Moskvic.
Zdroj: Auto Bild

Lenže, keď v roku 1974 zišiel z montážnej linky dvojmiliónty Moskvič, išlo o model 412, upustilo sa od rodiny 3-5. Všetky výkresy a mnohé nádejné prototypy išli do šrotu. Nezostalo nič iné, len aktualizovať staré modely. Výsledkom bol Moskvič 2138 (predtým 408) a Moskvič 2140 (predtým 412). Tie od roku 1976 postupným, plynulým prechodom nahradili svojich predchodcov. Vtedy už v továrni dozrievalo rozhodnutie, že nový model by mal mať pohon predných kolies.

Výsledkom desaťročného vývoja prednokolky bol Moskvič 2141, ktorý sa však dostal s ťažkosťami do výroby až v roku 1986. Auto dostalo prvýkrát v histórii závodu vlastný názov Aleko (Automobil Leninského Komsomolu). Auto sa podobalo na Simcu 1308, ktorú v AZLK používali aj ako prototyp, motor bol modifikovaný z Moskviča 412 a neskôr sa používali motory VAZ-2106, čo bol ďalší vývoj modelu VAZ-2101.

Moskvic.
Zdroj: Auto Bild

Usporiadanie konštrukcie bolo vydarené, čo mu umožnilo vytvoriť priestranný interiér v rámci kompaktných vonkajších rozmerov a auto porovnateľné s európskymi konkurentmi začiatkom 90. rokov, až na tie staré motory. Z Aleka mal vzniknúť sedan, kombi, hatchback, minivan aj minibus. Väčšina z týchto plánov sa nikdy nesplnila. V roku 1996 sa výroba prvýkrát zastavila. Na platforme 2141 mali vznikať malosériové „biznis“ modely Jurij Dolgorukij, Kňaz Vladimir, Ivan Kalita a Duet. Tento program, samozrejme, nemal nádej na úspech a spôsobil ekonomický kolaps fabriky. V roku 2010 AZLK zbankrotoval.