Redakcia Auto Bild

Severná Kórea je azda najneprehľadnejšou krajinou sveta, aká existuje. Diktatúra nastolená starým otcom súčasného diktátora Kim Čong-una dokázala izolovať severokórejskú populáciu od zvyšku sveta, aby bola zaručená kontinuita pri zverejňovaní propagačných videí, ktoré vyzerajú ako akčné B-čkové filmy. Napriek tomu táto krajina obchodovala so západnými výrobcami. Pred 48 rokmi sa katastrofálny prienik Volva na tento trh skončil vozidlami, ktoré ukradol režim.

Politická situácia vo svete pred rokom 1989 sa vysvetlovala o niečo ľahšie ako dnes. Na jednej strane boli spojenci USA a NATO a na druhej strane spojenci Sovietskeho zväzu. A uprostred týchto dvoch táborov boli takzvané nezúčastnené krajiny ako Švédsko, ktoré boli teoreticky neutrálne. Zatiaľ čo Spojené štáty a Sovietsky zväz sa na seba mračili a pravidelne vyhlasovali jadrové hrozby, ostatné krajiny sa pokúšali obchodovať s ktoroukoľvek stranou. Taliansko napríklad predalo licenciu na svoj Fiat 124 Sovietskemu zväzu, čím vznikol AvtoVAZ (Lada). Zatiaľ čo väčšina východoeurópskych krajín sa spájala so západnými značkami, aby mali zdanie silného automobilového priemyslu, Severná Kórea so západom nechcela mať nič spoločné.

A tak, zatiaľ čo Sovietsky zväz platil účty a severokórejská vláda dostávala elektrinu a potraviny za výhodné ceny, ázijská krajina si mohla dovoliť luxus spustenia propagandistických nezmyslov, vrátane toho, že by pre zvyšok sveta boli autá vyrobené v Severnej Kórei a ľudia si ich budú môcť kúpiť. To všetko v krajine, kde je súkromné ​​vlastníctvo nelegálne, snáď okrem malých zdedených rodinných predmetov.

V osemdesiatych rokoch sa Severnej Kórei dostala do rúk séria Mercedes-Benz 190E (prečo diktátori vždy jazdia na Mercedese?), ktorú nemilosrdne rozobrali a skopírovali, aby vytvorili Kaengsaeng 88. Kvalita konštrukcie tejto kópie 190E bola až taká zlá, že Yugo bolo v porovnaní s ňou Rolls-Royceom. Nie je známe, koľko áut vyrobili a už vôbec nie, koľko ich ešte jazdí. V dnešnej dobe vraj vyrábajú autá zo stavebníc, ktoré im prídu z Číny. Jeden z týchto modelov sa nápadne podobá na juhokórejskú Kiu Sorento spred niekoľkých dekád. Kým sa však Kim Ir-sen rozhodol postaviť si vlastné vozidlá, kupoval autá zo Západu. A práve vtedy prichádza na scénu Volvo.

Dodáte mi 1 000 áut a ja vám zaplatím meďou a zinkom

V roku 1974 Kim Ir-sen, ako každý diktátor, rozhoduje prakticky o všetkom, čo sa v jeho krajine deje. A to vrátane dovozu vozidiel. Kim Ir-sen potrebuje motorizovať časť svojich podriadených z Kórejskej strany pracujúcich, no nechystá im všetkým dať Mercedes triedy S. Tie si necháva pre seba a svojich najbližších spolupracovníkov. Začne rozmýšľať nad niečím, čo je rovnako robustné, no cenovo dostupnejšie. Zdá sa, že Volvo 144 GL je na túto úlohu ako stvorené. Nie pre svoje vnútorné vlastnosti, ale preto, že kórejský vodca sa nebojí zneužiť chamtivosť a naivitu Švédov.

V polovici 70. rokov je Švédsko oficiálne neutrálnou krajinou a plánuje využiť túto pozíciu na to, aby mohlo obchodovať s komunistickými krajinami alebo spojencami Sovietskeho zväzu a získať tak trh, na ktorý iné krajiny nemajú prístup. Keď teda Švédsko dostane objednávku na 1 000 kusov Volva 144 GL zo Severnej Kórey, nerozmýšľajú nad tým a súhlasia s výrobou a dodávkou áut. Ako sa neskôr ukázalo, nebol to vôbec dobrý nápad.

Severná Kórea nemala devízy, a tak Švédsku chcela zaplatiť v medi a zinku, ktoré by vyťažila vďaka švédskej mašinérii, ktorú iné spoločnosti poskytli režimu Kim Ir-sena. Akonáhle budú tieto tony medi a zinku dodané do Švédska, škandinávska krajina môže tovar na voľnom trhu predať a tak splatiť svoj dlh voči Volvu, ako aj zaplatiť výrobcom strojov, akým je Atlas Copco. Prognózy ekonómov navyše poukazovali na rast cien týchto materiálov. Čo sa môže pokaziť?

Realita je taká, že meď a zinok sa do Švédska nikdy nedostali, hlavne preto, že bane ešte ani nezačali ťažiť. Švédsko sa najskôr snažilo vyjednávať so severokórejským režimom, pretože to videli ako najlogickejšie riešenie. Ale v roku 1976 si uvedomili, že Severná Kórea nemala nikdy v úmysle za autá zaplatiť. Odvtedy Švédsko každoročne predkladá severokórejskej vláde faktúru za 1 000 vozidiel Volvo 144 GL, pričom zakaždým pripočítava zodpovedajúci úrok. Kim Čong-un ide aj v tomto v šľapajach svojho starého otca a staré dlhy nespláca, dokonca za to ani neberie zodpovednosť. Účet za týchto 1000 modelov teraz presahuje 300 miliónov eur.

Dnes tieto modely Volvo 144 GL stále fungujú ako taxíky v Pchjongjangu, hlavnom meste Severnej Kórey. S nimi sa pár občanov, ktorí si môžu dovoliť ísť taxíkom, môže voľne presúvať po meste. Po 40 rokoch služby to nie je zlé ako reklamná kampaň, čo poviete? Vtedajšia kvalita vozidiel Volvo sa ukázala na vysokej úrovni, no pre Švédsko bol účet za toto zistenie iste privysoký.