Aj keď na začiatku 19. storočia ešte cesty Spojených štátov nekrižovalo veľké množstvo áut, drvivá väčšina z nich prekračovala maximálnu povolenú rýchlosť, a to už bol pre úrady problém. Ešte v roku 1902 sa v New Yorku uskutočnila petícia za obmedzenie rýchlosti v rámci mesta na 15 km/hod. Bezpečnosť bola už vtedy pre orgány dôležitou motiváciou na kontrolu motoristov, no dovtedy sa zákony brali stále na ľahkú váhu.

Nálada širokej verejnosti sa zmenila v roku 1906 po tom, čo auto zrazilo ženu. Následne prebehlo zasadnutie mestskej rady v Cathame a prišli na rozhodnutie, ktoré by mohlo rýchlosť vozidiel v celom meste obmedziť. Na križovatkách hlavnej ulice rozložili dlažobné kocky (vozovka ešte v tom období nebola spevnená). Tieto čiastočne zakopané kamenné bloky boli asi o 2 centimetre vyššie ako zvyšok povrchu cesty. Do histórie sa zapísali ako prvé spomaľovače.

Spomaľovač
Zdroj: Pixabay

Prvý, kto nápad rýchlostnej bariéry vyvinul do sofistikovanejšej podoby, bol istý Arthur Holly Compton. Je to americký vedec, ktorý prepožičal svoje meno Comptonovmu efektu zrážky fotónu a elektrónu. V roku 1927 získal za svoju prácu Nobelovu cenu za fyziku. Počas druhej svetovej vojny bol Compton jednou z vedúcich osobností projektu Manhattan, ktorý viedol k vývoju atómových bômb, ktoré zničili Hirošimu a Nagasaki. Arthur dlhé roky pracoval v budove Washingtonskej univerzity, no vždy ho vytáčali rýchli taxikári na svojich autách, ktorý lietali z jednej strany na druhú. Jedného dňa v roku 1953 sa nahneval tak veľmi, že na cestu umiestnil rýchlostný hrb.

Európa ale nebola výnimkou, zvýšenie počtu automobilov bolo sprevádzané vyšším počtom nehôd. Ako ale na nezodpovedných vodičov? V roku 1970 prišiel Joost Váhl s riešením, ktoré umožnilo deťom bezpečne a bez obáv tráviť svoj voľný čas hraním sa na ulici. V holandskom Delfte umiestnil na vozovku 7,5 centimetrový prah nazývaný Váhl, pričom sa tento nenápadný „hupák“ stal prvý retardérom v Európe. Neskôr sa tento dopravný prvok zapáčil celému Holandsku, neskôr Francúzsku a Dánsku.

Ministerstvo dopravy hovorí o spomaľovačoch nasledovné: „Spomaľovací prah je dopravné zariadenie, ktoré čiastočným zvýšením nivelety vo forme fyzickej prekážky vytvára nepriaznivý dynamický účinok na vozidlo, a tak účinne vplýva na zníženie nežiaducej rýchlosti vozidiel alebo na dodržiavanie stanovenej rýchlosti jazdy vozidiel, pričom však nedochádza k poškodeniu vozidiel. Svojím vyhotovením okrem toho pôsobí aj opticky a zvukovo. Účelom jeho použitia je dosiahnutie požadovanej rýchlosti na danom úseku pozemnej komunikácie (PK) náhlou zmenou výškového profilu. Na tento účel sa môže používať trvalo alebo aj len dočasne. Je obzvlášť dôležitý na nebezpečných miestach, ako sú napríklad miesta nakládok, výjazdy, stykové križovatky alebo priechody pre chodcov.“

Na mieru obmedzenia rýchlosti má vplyv konštrukcia spomaľovacieho prahu, najmä jeho výška nad úrovňou PK, pozdĺžny sklon nájazdu a jeho dĺžka. Odstupňovanie výšky prahu nad úrovňou PK sa sleduje spravidla dodržiavanie stanovej hranice dovolenej rýchlosti. Na spomalenie dopravy sa okrem  spomaľovacích prahov používajú aj spomaľovacie vankúše, ktoré môžu byť obdĺžnikového alebo kruhového tvaru. S ohľadom na povahu miesta, kde sa spomaľovací vankúš inštaluje, je možné použiť tento tvar a uloženie prvkov tak, aby  neboli znevýhodňovaní cyklisti, matky s kočíkmi alebo osoby so zníženou schopnosťou pohybu, ako napr. vozičkári a nevytvárali sa pre tieto skupiny ľudí zbytočné bariéry.

Spomaľovacie vankúše
Zdroj: agrosilva.sk

Vzhľadom na to, že spomaľovací prah vytvorí na PK pomerne výraznú nerovnosť, môže sa použiť v odôvodnených prípadoch len:

  • na miestach so zvýšenou dopravnou nehodovosťou,
  • pred priechodom pre chodcov,
  • v obytnej alebo pešej zóne, v zóne s dopravným obmedzením
  • pri vjazde na PK alebo na PK s odlišným dopravným režimom.

Od príchodu tohto dopravného prvku na Slovensko už existuje na našich cestách rozmanité množstvo retardérov, ktoré majú rôznu štruktúru či formu. Vo švédsku majú napríklad taký spomaľovač, ktorý potrestá len vodičov prekračujúcich rýchlosť. Namiesto klasického nehybného „hrbu" na ceste vytvorila firma Edeva mechanicko-elektronický systém menom Actibump, ktorý sa aktivuje len vtedy, keď je to potrebné. Pomocou snímača vo vozovke a radaru na stĺpe pri spomaľovači totiž systém vie, ktorý z vodičov prekračuje rýchlosť a zareaguje vytvorením priehlbiny. Ak rýchlosť dodržiavate, zostáva takmer v rovine s cestou. Ak idete rýchlejšie, v okamihu sa na mieste pred vami vytvorí jama.

Aktívny spomaľovací prah
Zdroj: Actibump

Nepoškodzujú nám zbytočne autá?

Spomaľovací prah môže podstatne zaťažiť nápravy vozidla nezávisle od rýchlosti, ktorou cez retardér prechádzate. Nápravám môžete uľaviť predovšetkým správnym spôsobom jazdy. Nikdy nebrzdite ani nezrýchľujte priamo na spomaľovacom prahu. Pri brzdení sa totiž hmotnosť vozidla presúva nad prednú nápravu, ktorá je už dodatočne zaťažená motorom. Analogicky, pri zrýchľovaní sa zvýši zaťaženie zadnej nápravy. Preto odporúčame, aby ste pred spomaľovacím prahom vždy uvoľnili brzdový pedál, brzdenie na poslednú chvíľu môže totiž vaše auto potrestať nárazom na dorazy tlmičov.

Prečo sa tieto zväčša čierno-žlté kovové pásy naprieč vozovkou nazývajú ležiaci alebo spiaci policajt? Nuž preto, že podobne ako jeho ľudský kolega, nútia vodiča spomaliť. Väčšine vodičov prekáža najmä fakt, že jazda cez retardér nadmerne zaťažuje nápravy. Málokto si však uvedomuje fakt, na ktorý vo svojej štúdii poukazuje britský Národný inštitút pre zdravie a sociálnu starostlivosť (NICE). Ústav sa prioritne zameriava na kvalitu ovzdušia a práve v tejto súvislosti spomína aj spomaľovače. Problém spočíva v tom, že spomaľovacie prahy síce prinútia motoristu zložiť nohu z plynu, no len na niekoľkých metroch pred prahom a za ním. Väčšina vodičov následne pridá plyn a opäť prudko brzdí.

Podľa tohto názoru je kľúčom k zlepšeniu ovzdušia väčšia plynulosť premávky, ktorej spomaľovacie prahy nepomáhajú. Nejde len o neustále brzdenie a zrýchľovanie, ktoré produkuje viac emisií, ale aj viac pevných častíc a sadzí, ktoré vznikajú pri brzdení a odieraní pneumatík o asfalt. Pritom nejde o žiadny svetoborný objav, keďže britská Automobilová asociácia (AA) už pred niekoľkými rokmi otestovala spotrebu malého auta a vozidla nižšej strednej triedy, obidve s benzínovými motormi. AA zistila, že na cestách s obmedzenou rýchlosťou v prepočte 48 km/h zvyšujú spomaľovacie prahy spotrebu takmer o polovicu (47 %).