Redakcia Auto Bild

21. júla 1987 "dostalo" Ferrari špeciálny darček ku 40temu výročiu značky, Ferrari F40. Zároveň išlo o posledné auto, ktoré nieslo podpis slávneho zakladateľa, Enza Ferrari. V tomto rebríčku si povieme pár zaujímavostí, vďaka ktorým uvidíte toto superauto aj z iného pohľadu.

Ferrari F40 má svoje korene v zaniknutej skupine B. Ferrari postavilo evolúciu Ferrari 288 GTO s cieľom zúčastniť sa súťažných rely pretekoch skupiny B. Ferrari 288 GTO Evoluzione ale prišlo "na svet" príliš neskoro - v roku 1986 boli tieto súťaže zakázané a Ferrari len nečinne prizeralo piatim kompletným exemplárom vo svojej garáži. Ferrari F40 je prakticky pouličná verzia 288 GTO Evoluzione. To čiastočne vysvetľuje, prečo jeho vývoj a komercializácia trvali sotva rok od začiatku projektu.

Prvé sériové auto, ktoré prekonalo rýchlosť 320 km/hod

Ak by sme to chceli zaokrúhliť "krajšie", mohli by sme hovoriť v míľach za hodinu. Ferrari F40 bolo totiž prvé sériové auto, ktoré prekonalo maximálnu rýchlosť 200 míľ za hodinu. Bolo rýchlejšie ako Porsche 959 (len tak mimochodom, jeho hlavný rival) a vydržalo mu to až kým sa neukázali na scéne Bugatti EB110 a McLaren F1. Niekoľko amerických publikácií sa pokúsilo replikovať tento rekord vo svojich testoch, no maximálnu rýchlosť sa im podarilo dostať len na 317 km/hod a dosiahli iba 317 km/hod. Súťažné verzie LM dosahovali rýchlosť 368 km/hod.

Mnohí fanúšikovia a novinári z automobilového sveta kritizovalo Ferrari za to, že z modelu F40 nespravilo takú exkluzivitu, ako to dokázalo Porsche so svojou 959. Nebavíme sa teraz o použitých materiáloch či výbave, ale o vyrobených kusoch. Ferrari pôvodne plánovalo vyrobiť 400 až 450 kusov, ale záplava objednávok ich prinútila prehodnotiť svoj postoj a využiť tento záujem ako zdroj príjmov. A dobre spravili! V rokoch 1987 až 1992 bolo vyrobených 1 315 kusov. 

Ferrari F40 bolo od začiatku vystavené zázračnej diéte bohatej na exotické materiály. Panely karosérie boli vyrobené z hliníka a kevlaru, pričom niektoré časti boli z uhlíkových vlákien. Jeho podvozok bol vyrobený z ocele, no na niektorých miestach bol vystužený kompozitnými materiálmi odvodenými z F1. Ferrari F40 malo v európskych verziách pohotovostnú hmotnosť 1 100 kilogramov. „Federalizácia“ Ferrari F40 v Spojených štátoch pridala do rovnice asi 150 kíl hmotnosti a čuduj sa svetu, tieto verzie dnes nemajú až takú hodnotu.

Dve nádrže, častejšia a drahšia výmena

Ferrari má dve palivové nádrže, z ktorých je každá umiestnená na svojom vlastnom boku. Nie sú pri tom vôbec skromné, spolu dokážu poňať 120 litrov benzínu. Ferrari zrejme myslelo na závislých vodičov, ktorí nechcú dopĺňať prázdnu nádrž každých 100 kilometrov. V prípade vozidiel pre európsky trh boli dokonca vyrobené z gumy. A to je takpovediac kameň úrazu, aj keď si nemyslíme, že by majiteľ takéhoto auta riešil finančnú stránku údržby. Tieto gumené nádrže bolo treba vymeniť každých 7-10 rokov a Ferrari si podľa dostupných údajov účtuje za túto procedúru 18 000 eur. Z tohto pohľadu boli vo výhode Američania, ktorí dostali do vienka nádrže vyrobené z hliníka, takže boli bezúdržbové. Niektoré európske F40 si ich osvojili.

Ferrari F40 bolo uvedené na trh a niektorí novinári, ktorí mali možnosť auto otestovať a vyskúšať, ho nazvali polhodinovým autom, pretože po pol hodine za volantom ste vraj potrebovali vystúpiť, dať si chladný nápoj a vyspať sa. Auto nemalo posilňovač riadenia, žiadnu stereo súpravu, vnútorné koberčeky, kľučky dverí, ba ani miesto na odkladanie vecí. Jeho spojka bola tvrdá ako kameň, viditeľnosť z kokpitu mizerná a na bežnú jazdu sa zdalo auto príliš drsné. A pozrite, na akom automobilovom piedestáli stojí F40 dnes!

Ak patríte medzi skalných fanúšikov tohto modelu, tak ste už určite počuli o tom, že údajne každé Ferrari F40, ktoré opustilo Maranello, malo typickú farbu Rosso Corsa. To ale nie je tak úplne pravda. Predpokladá sa, že asi 12 kusov bolo oficiálne nalakovaných inou farbou - po výrobe ich prefarbila samotná Pininfarina. Najmenej tri boli čierne a jedno z nich patril slávnemu Diegovi Maradonovi. Corrado Ferlaino (vtedajší prezident FC Neapol) sa osobne prihovoril Ferrari, aby vyhovelo futbalistovmu želaniu. Ďalší odhad hovorí o tom, že 9 Ferrari F40 bolo natretých žltou farbou.

Ferrari F40 bolo možné objednať s tromi typmi sedadiel ešte keď bolo v továrni. V závislosti od korpulentnosti a veľkosti vodiča mali tri rôzne veľkosti. Nastavenie polohy volantu vyžaduje určité znalosti, ale nikdy neboli žiadne sťažnosti na skutočne športovú polohu pri riadení. Spomíname to preto, lebo niektoré autá, ako napríklad McLaren F1, majú sedadlá vyrobené na mieru, ale potom si zákazník sadol a zistil, že takto sa jazdiť s autom nedá.

Toto tvrdenie berte z rezervou, kým dočítate do konca. Nesnažíme sa povedať, že by jeho cena neprevyšovala celoživotný plat každého druhého smrteľníka, ale pozrite sa na to z druhého hľadiska. Maloobchodná cena Ferrari F40 v Spojených štátoch bola v roku 1990 necelých 400 000 dolárov. Bohužiaľ, neexistujú žiadne konzistentné údaje o jeho európskych verziách, ale väčšina predajcov zvýšila ich cenu kvôli enormnému dopytu, a to až dvojnásobne. V tom čase sste za model "vyhodili" v priemere 800 000 dolárov. Dnes stojí exemplár v perfektnom stave okolo 1-1,3 milióna dolárov. Ak vezmeme do úvahy infláciu za 26 rokov, Ferrari F40 sa znehodnotilo v porovnaní s cenou, ktorú mnohí zaplatili v roku 1990. Chápete?

Ferrari F40 bolo posledným Ferrari, ktoré sa zrodilo pod záštitou Enza Ferrariho, ktorý zomrel v lete 1988. Il Commendatore dal svojim inžinierom výslovný príkaz na vytvorenie najlepšieho superšportu súčasnosti. V prípade, ak by to niekomu nebolo jasné, spečatil jeho osud lapidárnymi frázami, ako je napríklad táto: <em>„Naši zákazníci sa sťažujú, že sme zmäkli, že vyrábame autá, ktoré sú príliš pohodlné. Ferrari F40 bolo vytvorené pre našich najnadšenejších zákazníkov, ktorí požadujú iba čistý výkon. Nie je to laboratórium budúcnosti ako Porsche 959. Nie sú to Hviezdne vojny.“</em>