Marek Pokrývka

Produkty britskej automobilky MINI mali vždy výrazný imidž, ale fanúšikov oslovili aj svojou legendárnou obratnosťou. O nej sa presvedčili účastníci Rally Monte Carlo už v 60. rokoch. Oproti originálu sú síce dnešné modely obrovské a omnoho ťažšie, ale zábava za volantom z nich nezmizla. Týka sa to najmä verzii nesúcich štítok Cooper S či podpis John Cooper Works.

Angličania ponúkajú pri svojich autách široké možnosti prispôsobenia, o čom sme sa nedávno presvedčili v teste trojdverového hatchbacku. Do rúk sa nám dostal rýchlo vyzerajúci „miňas“ v bledej krémovej farbe s čiernymi doplnkami. Navonok sa síce prezentoval výraznou bižutériou evokujúcou model JCW, chýbajúca diera na kapote či špecifický gril však pri ňom hovorili opak. Rovnako ako jedna koncovka výfuku a nápis Cooper bez prívlastkov.

Skúšané vozidlo bolo v skutočnosti druhým najslabším modelom s trojvalcovým srdcom. Za nemalé peniaze však dostalo bodykit špičkovej verzie, ktorý obsahuje drzo trčiaci nárazník, špecifický zadný dielec i slušne dimenzované strešné krídlo. K balíku boli pridané dvojfarebné 18-palcové kolesá priamo z vyhotovenia John Cooper Works.

V&nbsp;individualizačnej palete teda nechýba ani možnosť imitovania športovca. Aj týmto spôsobom možno nové MINI odlíšiť od ostatných zástupcov tretej generácie, ktorých už dnes na cestách jazdí slušné množstvo. Exemplárov vybavených novou verziou loga značky či štýlovými zadnými svetlami s&nbsp;motívom britskej vlajky je však stále málo. Tieto detaily patria k&nbsp;špecifickému štýlu značky.

Tematika línie JCW sa preniesla aj do kabíny malého hatchbacku. Najvyššiu šaržu automobilky niesli prahové lišty a&nbsp;výborný volant, pričom v&nbsp;balení nechýbali kovové pedále. Vnútorný priestor nás zaujal čalúnením. Kombinoval pekný sivý textil s&nbsp;čiernou koženkou, ktorá tvorila aj niekoľko červených častí na dverách a&nbsp;palubnej doske. Aj po rokoch má tento interiér čaro. Podčiarknuť ho vie náladové osvetlenie, ktoré súčasťou môže byť britská vlajočka na strane spolujazdca.

Od nášho predchádzajúceho rande s modelom Cooper sa vo vnútri zmenilo viacero vecí. Prístrojovú dosku obohatil nový digitálny palivomer, kým volič automatickej prevodovky dostal modernejšiu formu nesúcu jasný rukopis BMW. Na rozdiel od minulosti už na jeho základni nenájdete veľký otočný volič jazdných režimov. Aktuálne ich ovláda jedna z „lietadlových“ páčok, ktoré sú na spodnej časti centrálnej konzoly. To je trochu škoda.

Okrem toho dostali malé britské autá v&nbsp;nedávnej dobe aj modernejší infotainment. Neprináša len vylepšený zoznam funkcií, ale tiež sviežu grafiku. Vybavenie auta drží krok s dobou. Na auto tejto veľkosti je naozaj dobré, nechýbajú on-line funkcie, bezkľúčové rozhranie, moderné bezpečnostné systémy či jazdní asistenti, ale ani adaptívne tlmiče.

Ako bolo povedané, napriek športovému vzhľadu by ste pod kapotou „S-kový“ dvojliter hľadali márne. Testované vozidlo poháňal 1,5-litrový prepĺňaný trojvalec. Ten sme v&nbsp;minulosti pochválili za jeho silu, ktorá čerpá z&nbsp;vyššieho zdvihového objemu oproti väčšine agregátov s&nbsp;touto konštrukciou.

Vývoj však stále napreduje a&nbsp;dnes už výkon 100 kW (136 k) a&nbsp;krútiaci moment 230 Nm nepôsobí v&nbsp;konkurencii menších „trojhrnčekov“ až tak výnimočne. No stále to nie sú zlé čísla. Najmä v&nbsp;kontraste s&nbsp;hmotnosťou 1 235 kg zahŕňajúcou vodiča, ktorú dokáže turbobenzín rozhýbať na stovku za rovných 8 sekúnd. Maximálna rýchlosť tejto verzie je 210 km/h.

Z&nbsp;hľadiska dynamika teda Angličan na prítomnosť trojvalca nijak nedopláca, trošku horšie je to s&nbsp;jeho kultivovanosťou. Agregát vie občas naskočiť s takmer naftovým zachrochtaním. Prispelo to k&nbsp;tomu, že sme si systém štart/stop vypínali hneď po nasadnutí. Pri jazde však nie je pohonná jednotka nijak zvlášť nepokojná. Na trhu dnes sú už aj lepšie odizolované motory tejto konštrukcie, no pôvodom bavorské srdce poháňajúce aj toto MINI im dáva na frak svojím pekným prejavom pod plynom. Jeho typická melódia má v&nbsp;tomto prípade nefalšovaný športový podtón.

Tento motor dávnejšie sprevádzal šesťstupňový manuál alebo automat, teraz však automobilka k nemu ako samočinnú opciu montuje dvojspojkovú prevodovku so siedmimi stupňami. S jej službami sme boli spokojní. V bežnom režime radí hladko, pri dynamickej jazde zasa rýchlo. V prípade pokojného šoféra pritom neraz vyraďuje do neutrálu. Robí to pomerne často a využíva tzv. plachtenie prospievajúce apetítu.

Upravená technika priniesla pokles spotreby, ktorý v&nbsp;našom prípade pravdepodobne zbrzdili 18-palcové disky namiesto sériových sedemnástok. Rozdiely nie sú nijak priepastné. V&nbsp;meste sme údajom 6,8 l/100 km dospeli k&nbsp;úspore jediného deci, presná diaľničná šestka znamená dvojnásobok. Rovnaká ako na diaľnici bola situácia s&nbsp;4,9-litrovým vidieckym výsledkom.

Kým v&nbsp;priamom smere sa model Cooper nemôže rovnať s&nbsp;vyhotoveniami S&nbsp;alebo JCW, v&nbsp;zákrutách za nimi až tak nezaostáva. Testovaný exemplár stojaci na adaptívnych tlmičoch a nízkoprofilových osemnástkach sa za svoje jazdné vlastnosti hanbiť určite nemusí. Relatívne ľahké auto stojace na malom pôdoryse je úžasne obratné a&nbsp;výborne reaguje na povely volantu.

MINI vie zabaviť nielen schopnosťou prepletať sa preplnenými parkoviskami či ulicami mesta, ale aj rezaním serpentín. Tie dokáže vymetať veľmi presne a&nbsp;zároveň svižne. Pri strmších stúpaniach však trojvalcovému variantu dochádza para, pričom absentuje aj charakteristická streľba do výfuku sprevádzajúca jazdu v&nbsp;športovejších verziách.

Negatívnou stránkou podvozka je jeho tvrdosť. Tretia moderná generácia síce urobila v&nbsp;tomto smere značný pokrok, ale ani v&nbsp;komfortnom režime to nie je celkom pohoda. Na rozbitých slovenských cestách Angličan poskakuje a&nbsp;neraz búcha. K&nbsp;tomu v&nbsp;našom prípade prispeli 18-palcové kolesá. Tie by sme pokojne vymenili za štandardné ráfiky, ktoré sú o&nbsp;číslo menšie.

Keďže testovaný model tvorí takmer dno celej ponuky MINI, jeho základná cena až taká vysoká nie je. V&nbsp;rámci prémiovej britskej značky nevyzerá 21&nbsp;700 eur zle. No príplatky vyhnali danú sumu podstatne vyššie, pričom zásadnú rolu v&nbsp;tom zohral bodykit imitujúci verziu JCW. Importér si kompletný balík účtuje až 4&nbsp;838 eur. Nezahŕňa to pritom kolesá, 662 eur stojace osemnástky sú samostatnou opciou.

Okrem vyše päťtisícového kabáta sa v&nbsp;prípade nami skúšaného exemplára priplácalo aj 1&nbsp;833 eur za dvojspojkovú prevodovku a&nbsp;ďalších 2&nbsp;373 eur stál balík Wired. Ďalej boli extra adaptívne tlmiče, LED svetlá, parkovacie senzory, vyhrievané predné sedadlá, bezkľúčový prístup a&nbsp;viaceré ďalšie veci. Zrátané a&nbsp;podčiarknuté, faktúra za toto auto bola vystavená na takmer 37-tisíc.

Odhliadnuc od veľkosti auta ide o problematickú čiastku aj preto, že za ňu si pokojne kúpite aj skutočný model JCW. Ten na našom trhu štartuje s manuálom od úrovne 32 350 eur. Pri ústrojenstve DCT stále zostávajú nejaké stovky na výbavu či individualizáciu, samozrejme, dorovnanie jednotlivých prvkov by cenu katapultovalo k štyridsiatke.

MINI má okrem štýlu a&nbsp;jazdných vlastností čo povedať aj v&nbsp;oblasti individualizácie, ktorá napriek postupnému dobiehaniu súpermi stále vyniká. Testovaný model je toho jasným dôkazom. Keď je štýl na prvom mieste, aj trojvalec môže vyzerať športovo a&nbsp;pripomínať modely John Cooper Works. Cena takéhoto modelu je však problematická.

Dať vyše päťtisíc za imidž športovca nám nepríde ako vhodná investícia, keď za verziu Cooper S&nbsp;reálne disponujúcou ostrejšou náturou si predajca pýta navyše 4&nbsp;600 eur. Tá pritom má dostatočne silný imidž aj bez bodykitu JCW. S&nbsp;týmto dvojlitrovým modelom vie byť kopec zábavy a spotrebou paliva na tom nie je vôbec zle. Pre nás by to preto bola jednoznačná voľba.