Pochádzam z automobilovej rodiny, vyštudoval som strojné inžinierstvo a už od roku 2001 som motoristický novinár. Viac ma baví hardvér ako softvér - viac železa a menej káblikov. Zaujíma ma automobilová história a jej odkaz pre dnešok aj budúcnosť, lebo všetko tu už raz bolo, len to nemalo dotykový displej.

Milan Adámek

Enyaq sa mi páči, pretože je veľký, robustný a&nbsp;pohodlný, ale pred dlhou cestou som mal obavy. Na elektrických autách jazdím už dlho, ale obvykle len na krátke a&nbsp;stredné vzdialenosti. Teraz ideme až k&nbsp;slovinskému moru a&nbsp;späť. Pri predstave, že Ľubľana, naša prvá zastávka, je vzdialená 500 kilometrov, som začal zúrivo počítať, stiahol som si do mobilu niekoľko aplikácií na výpočet dojazdu a&nbsp;niekoľko aplikácií na zobrazenie nabíjacích bodov. 

Samozrejmá je aplikácia MyŠkoda, aby som mal stále vo vrecku aktuálny stav batérie. Verzia iV 60 má akumulátor s&nbsp;kapacitou 62 kWh, čiže strednú veľkosť (k&nbsp;dispozícii je menší 55 kWh a&nbsp;väčší 82 kWh), ale poháňa ju len jeden motor (132 kW), takže má najnižšiu spotrebu v&nbsp;rámci modelového radu. V&nbsp;papieroch má písaný dojazd 381 kilometrov, ale nám sa v&nbsp;zime nikdy nepodarilo dostať na vyššiu hodnotu ako 335 km.

Lenže teraz nás čaká diaľnica, ktorá je energeticky náročnejšia, na plne nabitý akumulátor môžeme rátať s&nbsp;dojazdom okolo 230 až 250 km – podľa rýchlosti a&nbsp;intenzity využívania kúrenia. Štartujeme z&nbsp;Bratislavy s&nbsp;plne nabitým akumulátorom a&nbsp;v&nbsp;hlave potláčame spomienku na to, ako sme prednedávnom v&nbsp;podcaste odporúčali nabíjať len do 80 percent z&nbsp;dôvodu životnosti.

Riadenie je v&nbsp;Enyaqu príjemne ľahké, ale s&nbsp;jasnou strednou polohou. Na diaľnici neustále stráži, ako sme vycentrovaní v&nbsp;jazdnom pruhu, a&nbsp;občas nás upozorní, keď nejdeme presne. Vtipné je, že pred nami je len malý displej v&nbsp;úlohe prístrojového štítu, ktorý pozná iba základné údaje – čo sa ukáže ako osviežujúci detail. Stačí poznať rýchlosť, dojazd a&nbsp;nastavenie tempomatu.

Cez Rakúsko ideme po diaľnici v&nbsp;miernom tempe, prvú prestávku na nabíjanie máme naplánovanú v&nbsp;Pinkafelde na Ionity (aktuálne štyri funkčné stojany), čo je necelých 200 kilometrov. Odpočinková miestnosť je vyhriata a&nbsp;svetlá, dáme si niečo na zahryznutie a&nbsp;kávu, priebeh nabíjania sledujeme na MyŠkoda. Ani sa nenazdáme a&nbsp;tých 50 minút uplynie ako nič. Náš Enyaq by zvládol aj nabíjanie výkonom 120 kW, ale Ionity (350&nbsp;kW) nechce dávať viac ako 50 až 70 kW. Neprekáža to, hlavne, že zafungoval roaming na našej ZSE karte, čo sa však už nestalo na „elektro črpalke“ Ionity Dobrenje pred Mariborom na čerpacej stanici OMV po prejdení 321 km.

Nabíjanie sme nemohli spustiť a&nbsp;stáli sme pred dilemou, či ísť na ďalšie odpočívadlo alebo zísť z&nbsp;diaľnice a&nbsp;nájsť nabíjačku v&nbsp;Maribore. Našťastie sa na nás usmialo šťastie a&nbsp;10 metrov za Ionity bola v&nbsp;nočnej tme ukrytá nabíjačka Sodo (50&nbsp;kW), ktorá bez zaváhania komunikovala s&nbsp;naším čipom ZSE. Odtiaľ k&nbsp;hotelu v&nbsp;Ľubľane to bolo už len 135&nbsp;km, mohli sme si dovoliť ísť trochu rýchlejšie a&nbsp;do cieľa sme prišli s&nbsp;rezervou 120&nbsp;km v&nbsp;„nádrži“.

Čo nás naučila prvá časť cesty? Netreba stresovať, nabíjačiek bolo v&nbsp;okolí trasy dosť a&nbsp;tie prestávky by sme si urobili aj tak. Možno nie 50-minútové, ale cítime sa aspoň sviežo. V&nbsp;okolí starého mesta nachádzame veľa nabíjacích stĺpikov (Mennekes), ktoré môžete použiť, ak máte vlastný kábel. Parkovanie je tu obmedzené na dve hodiny.

Škoda sa osvedčila, vystupujeme úplne fit, ťažko povedať, či je to vďaka prestávkam alebo aj dobrým sedadlám a&nbsp;veľkému vzdušnému priestoru v&nbsp;kabíne – asi kombinácia všetkého. Aj batožinový priestor s&nbsp;objemom 585&nbsp;l je bezchybný. Batožina pre troch ľudí a&nbsp;dve prepravky so psami sa zmestili tak, že sme ich ešte museli zabezpečiť úchytkou (našťastie Škoda má perfektný systém so suchým zipsom), aby nám to nelietalo hore-dole.

Napriek dĺžke až 4 649 mm nebol problém manévrovať na troch podzemných podlažiach hotelovej garáže, ktorá bola asi pôvodne postavená pre Zastavu. S&nbsp;priemerom otáčania len 10,1&nbsp;m sme mali v&nbsp;podzemí oproti ostatným hosťom navrch. Hotelové wallboxy Tesla sme nevyužili. Na druhý deň sme pokračovali smer Koper – more!

Len 54&nbsp;km za Ľubľanou je slávna jaskyňa Postojnska jama s&nbsp;jaskynným mlokom, čo sme si nemohli nechať ujsť. Po diaľnici A1 do Koperu je to rovných 100 km a&nbsp;každých 25 km je nabíjačka, takže žiadny stres. Vybrali sme si osvedčenú Sodo na čerpacej stanici Petrol. Neustále sme v&nbsp;akumulátore udržiavali dojazd 100&nbsp;km ako rezervu, hoci to bolo zbytočné. Z&nbsp;30 na 80 percent sa dokážeme nabiť za pol hodiny.

Kľukatá horsko-prímorská cesta z&nbsp;Koperu do mesta Portorož je prvá možnosť, ako využiť pozíciu B na voliacej páke pre vyššiu rekuperáciu brzdením dolu svahom. Nazbierame asi desať kilometrov navyše. Krátke pobrežie s&nbsp;dĺžkou asi 20 km ponúka okolo 20 nabíjačiek v&nbsp;našej roamingovej sieti – ale netreba. Dáme si nejaké ryby a&nbsp;morské plody.

Na ceste domov takmer presne kopírujeme rovnaké nabíjacie body. Už nie sme takí prehnane opatrní a&nbsp;stačí nám nabíjať do 85 percent, čo šetrí čas. Zaujímavé, že ani raz sme nemuseli čakať na uvoľnenie obsadenej nabíjačky. Obvykle sme boli aj pri piatich nabíjacích bodoch úplne sami – ale to mohla byť aj náhoda.

Cestou domov rekapitulujeme spotrebu. Napokon sme aj so zachádzkami najazdili 1&nbsp;563&nbsp;km s&nbsp;priemernou spotrebou 20,8&nbsp;kWh/100 km. Keď si uvedomíme, že sme jazdili vyše 90 percent po diaľniciach, nie je to vôbec zlé. Enyaq nás naučil, že s&nbsp;elektrickým autom sa dajú prejsť aj dlhé trasy. S&nbsp;plánovaním to netreba preháňať. K&nbsp;dobrému pocitu prispelo aj to, že Slovinsko je veľmi dobre vybavené nabíjačkami pri diaľnici.