Kto miluje šoférovanie, aspoň raz musí rumunský Transfagarasan navštíviť. Strachom prepotené tričko za ten pohľad z vrcholu stojí. 

Opel Astra OPC so svojimi 280 konskými silami nás bude sprevádzať na dlhej, ale o to intenzívnejšej púti na jedno z najkrajších miest Európy, ktoré sú dostupné bez vystúpenia z vozidla - rumunský Transfagarasan (v origináli sa píše Transfăgărășan).

Cieľ v prvý deň našej cesty je jednoznačný, dopraviť sa do jednej z najčerstvejších krajín Európskej únie a ubytovať sa v hoteli. Je asi trištvrte na sedem a my vyrážame z Bratislavy. Na hraniciach platíme za využitie maďarských diaľnic, cenia si ich na 12,90€ za 10 dní.

Dopoľudňajšia premávka na diaľnici naprieč Maďarskom je riedka a okrem spomalení v okolí opravovaných úsekov tempomatom riadenú rýchlosť prakticky neovplyňujeme. Pri rovných 130 km/h si Astra OPC pýta asi 9 litrov paliva na sto kilometrov.

Úvodných 350 kilometrov strávených na maďarských diaľniciach je tá príjemnejšia a podstatne priamočiarejšia časť cesty. Až keď z diaľnice nutne schádzame asi 35 kilometrov od maďarsko-rumunských hraníc (priechod Nagylak-Nadlac), prichádza uvedenie do reálií postkomunistických ciest. Ešte u našich južných susedov stretáme aj prvé kone s kočmi, pred ktorými nás mnohí varovali, ale v Rumunsku sme ich veru nevideli.

Tesne pred hranicami prichádza aj naše prvé umelé zdržanie. Kolóna kamiónov a áut stojí na neprehľadnej kľukatej ceste a nikto nevie, čo sa deje. V momente, ako sa uvoľní protichodný prúd, „osobáky" vyrážajú a agresívne predchádzajú pomalé kamióny. Čestní a nazlostení vodiči ostatným zavadzajú krížením áut naprieč oboma pruhmi, počuť nadávky aj trúbenie. Zdá sa však, že iná cesta z kolóny, ako prebehnúť kamióny protismerom, neexistuje. Vyrážame aj my a po obehnutí asi tucta kamiónov sme z najhoršieho vonku.

Prichádzajú hranice. Maďarskými prechádzame bez akéhokoľvek povšimnutia, na rumunských čaká asi 20 áut. Rad sa hýbe rýchlo, colníkovi ukazujeme občianske, kontroluje fotky. Pýta sa, kam smerujeme. Odpoveď Transfagarasan v kombinácii s Oplom Astra OPC znamená mávnutie rukou a my bez problémov prechádzame.

Hraničný priechod je obklopený stánkami s diaľničnými známkami i bankomatmi. Tu je rad už podstatne dlhší a na známku čakáme rovnako dlho, ako na kontrolu colníkmi. Pripravte si technický preukaz pre opísanie poznávacej značky a asi 4 eurá za 7 dní. Ako doklad o zaplatení opäť slúži len predtlačený papier a blok. Rovnako, ako v Maďarsku, ani tu žiadnu známku nedostanete.

Rumunsko majú mnohí zafixované ako postkomunistickú krajinu, ktorá nespĺňa dnešné európske štandardy. Jedným dychom dodávame, že „okresky" sú tu v lepšom stave než u nás. A nie, nikto tu nedodržuje predpisy. V obci je predpísaná maximálna povolená rýchlosť 50 km/h, ak však pôjdete pod 70 km/h, pripravte sa na trúbenie a blikanie.

Palubný počítač ukazuje 14:20 a my sme od Sibiu, mesta, ktoré nám na našom výlete poskytne nocľah, vzdialení ešte asi 170 kilometrov. Čas príchodu po neželaných prestojoch a nutných zastávkach narástol na 17:18, teda len asi o 45 minút. Máme šťastie, že na dodržiavanie rýchlosti v Rumunsku snáď nikto nedozerá.

Je 17:11 slovenského času a my sme práve dorazili do Sibiu. Cesta teda trvala niečo cez 10 hodín aj s prestávkami a nútenými zdržaniami.

Ubytovávame sa v penzióne, ktorý vyzerá ako jeden z typických reprezentantov komunistického funkcionalizmu, akurát je natretý na fialovo. Dvere nám otvára starší pán, pravdepodobne majiteľ domu. Bohužiaľ, vie len pár slovíčok po nemecky, angličtina sa okolo neho ani neobtrela. Napriek jazykovým problémom s ním ako-tak komunikujeme a on ukazuje izbu. Stála 23 eur na noc pre dve osoby vrátane rannej kávy a koláčika.

Dnes večer si už len oddýchneme, pokým by sme prišli k priesmyku, prišlo by sme o ideálne svetlo. Taxík do centra stojí asi dve eurá, pivo na terase na námestí ešte menej, niet čo riešiť.

Opäť skorý ranný budíček, sadáme do auta a vyrážame. Zo Sibiu po poslednú dedinu pred priesmykom menom Cartisoara je to asi 40 minút jazdy. Na poslednej pumpe tankujeme a vyrážame do hôr. Je sedem hodín ráno, v noci pršalo a hory sa ešte len začínajú vyparovať.

Tesne pred úvodným stúpaním takmer narážame do tabule Zákaz vjazdu v strede cesty, ktorá prikazuje nevstupovať na cestu medzi 22:00 a 7:00. Vchádzame do hmly a mračná opäť začínajú kropiť cestu vodou. Zatiaľ sme na ceste nestretli ani len živú dušu, prichádzajú obavy, či je vôbec zjazdná. Sme v horách, počasie sa mení za každou zákrutou.

Úvodný slalom máme za sebou, prišiel čas na prvú vyhliadku. Fotíme auto i prírodu, zatiaľ všetko prebieha bez problémov. Strach naháňajú len betónové priechody, cez ktoré voda nekvapká, ale rovno preteká. Každých pár metrov možno nájsť aj odpadnuté skaly a kamene, akékoľvek stretnutie s nimi by našu výpravu ukončilo, takže opatrne.

Po chvíli sa nám odhaľuje nádherná panoráma. Legendárne zákruty v celej svojej kráse, vrchol kopca naďalej tajomne ukrytý v oblakoch. Hor sa na vrchol.

Kopec nás nešetrí, vďaka bohu za celkom slušný asfalt. Konečne stretáme prvých ľudí, dokonca i autobus v protismere. Po ceste na vrchol je dovedna deväť 180-stupňových „vracačiek", niektoré sú chránené zvodidlami, iné vôbec. Pred každou zákrutou opatrne na brzdy, jeden omyl môže znamenať pád z útesu.

Už len zopár sto metrov a sme na vrchole, vchádzame však znova do hmly. Brzdíme a vidíme prvé stánky, parkoviská na vrchole sú hneď dve. Je príliš skoro ráno, zatiaľ sa neplatí, ani majitelia stánkov tu ešte nie sú. Teraz fotíme len auto, výhľad prakticky neexistuje, počasie sme netrafili. Sadáme späť do auta, ktorého potenciál sme zatiaľ nevyužili naplno a vydávame sa na juh, na opačnú stranu priechodu. Prechádzame cez tunel so strašným asfaltom a ocitáme sa na druhej strane pohoria. Hustá hmla by sa snáď dala krájať, vidíme sotva na 10 metrov. Opatrne schádzame ďalej, po pár kilometroch sme sa dostali z oblačnosti a konečne môžeme vyskúšať to, na čo bola Astra OPC stavaná, teda rýchlu jazdu.

Integrované GPS cesty pozná, takže nám robí sparinga. Za vrcholom už cesty nie sú dokonalé, ale keďže tu zatiaľ nie je žiadna premávka, vozovka je len naša. Na niektorých úsekoch možno Astra vďaka jej svižnosti rozbehnúť aj na viac ako 100 km/h, potom tvrdo na brzdy a pozor na prejazdy.

Brzdy vädnú, ale naozaj len pomaly. Po 60 kilometroch od vrcholu stojíme v malom hoteli. Dávame si raňajky, za dve jedlá a tri nápoje platíme sotva 7 eur. Vydávame sa na cestu späť. Prechádzame obrovskou vodnou elektrárňou, stojíme pri vodnej nádrži. Vozidiel na ceste už je podstatne viac, avšak s rýchlym autom na krátkych rovinkách sa dá všetko vyriešiť. Po desiatkach kilometrov lesných cestičiek opäť vidíme vrchol. Časť kopca pod ním je však naďalej zahalená do hmly. Po 40 minútach jazdy do nej vchádzame, len aby sme sa vynorili na slnkom zaliatom vrchole s dychvyrážajúcim výhľadom. Viac napovedia fotografie (kompletnú galériu nájdete pod článkom). Samozrejme, spotreba vystrelila nad hodnoty 16l/100 km.

Až pri ceste naspäť sa nám podarilo vidieť a zachytiť to, kvôli čomu sme cestu do Rumunska absolvovali. Výhľad na cestu v podobe krútiaceho sa hadíka naprieč celým údolím je na nezaplatenie, rovnako ako zažiť inverziu počasia niekoľkokrát za deň.

Schádzame teda dole, „vrácaky" cestou naspať sú ešte sympatickejšie ako cestou na hor, pribudlo však vozidiel i motoriek na ceste. Je 13 hodín rumunského času a my sa po necelých šiestich hodinách jazdenia vydávame na cestu domov, na Slovensko.

Cesta do Sibiu je posiata rovinkami s úžasným výhľadom a novým kobercom, takže predbiehať spomaľujúce kamióny je doslova radosť. Po čase vchádzame na malý úsek diaľnice A1, ktorá nám aspoň trošku urýchli cestu. Napriek tomu sa k maďarským hraniciam dostávame až po piatej hodine. Neustále prší, mračná, ponad ktoré sme jazdili v Transfagarasane, sa nám teraz doslova vysmievajú, sú všade.

Na hraniciach opäť bez najmenších problémov, rumunský colník nám lámanou slovenčinou odporúča nabudúce navštíviť aj Transalpinu, maďarský chce vidieť kufor a posiela nás preč. Ešte 60 kilometrov a sme na vysnívanej diaľnici, minúty však trvajú nekonečne dlho. Prší, všade kamióny, mrzutí vodiči, je piatok poobede. Po necelej hodinke vstupujeme na diaľnicu, ktorá je najrýchlejšou častou cesty do Transfagarasanu. Bez spomalení v podobe kolón sa dá naprieč Maďarskom prejsť za niečo cez štyri hodiny a my tesne pred desiatou vchádzame do Bratislavy. Celý výlet nám teda trval necelých 40 hodín a minuli sme takmer 4 plné nádrže paliva. Ubytovanie aj jedlo sú v tamojších končinách lacnejšie ako u nás, takže ich ako priťažujúce položky ani nemožno brať, ceny palív je podobná tým našim. Ak vás doterajší výpočet pozitív, prečo navštíviť Rumunsko a Transfagarasan nestačil, zablúďte ešte do našej galérie pod článkom. Fotky vás určite presvedčia.