Za Pakistansko-Iránskymi hranicami sa toho veľa nezmenilo, stále sme v provincii Balochistan. Akurát si to tu vieme viac užiť, keďže nám skončil policajný doprovod. Zamieňame si peniaze, za 100 € nám chlapík z pouličnej predajne topánok dal do ruky 48 000 000 Rialov. Je to poriadna kopa peňazí, ktorá sa nám nevie zmestiť ani do štyroch peňaženiek.
Kurz je naozaj bláznivý, za 1 € dostaneš 480 000 Rialov a najšialenejšie je, že v roku 2002 si za 1 € dostal iba 5 Rialov. Je tu neskutočná inflácia a najväčšia bankovka má hodnotu iba 3 €. Preto skoro nikto nepoužíva "cash" a všetko platia bankomatovou kartou. Tie naše tu ale žiaľ nefungujú...
Prvé dni v Chabahare
Chabahar je prvé väčšie mesto od Pakistanskych hraníc, kde trávime pár dní. More sme nevideli už viac ako dva mesiace a tak nám dobre padlo schladiť sa. Náš hlavný plán v tomto meste je kúpiť si auto, pretože stopom nie je reálne obehnúť všetky krásne miesta, ktoré máme v pláne. Vozový park je tu ale naozaj slabý, podľa mňa aj v Pakistane mali lepšie autá.
Sú tu viac-menej iba staré rozbité Peugeoty a najhoršie na tom je to, že ten najlacnejší stojí až 4 000 €. U nás by ti také auto ktokoľvek daroval zadarmo. Plán kúpy teda padol skôr ako začal a hľadáme už len auto na požičanie, v čom sa nám taktiež nedarí. Požičovne tu nie sú a miestni sa boja zveriť svoje auto neznámym ľuďom.
Ramadán v plnom prúde a pohostinnosť na každom kroku
Už od Pakistanu bojujeme s Ramadánom. Cez deň je všade všetko zatvorené a žije to tu len v noci, na čo si nevieme zvyknúť. Tesne po západe slnka si ľudia po celom dni doprajú "Iftar" je to vlastne prvé jedlo a pitie po celodennom pôste.
Na jednom takomto Iftare sme sa náhodou ocitli v miestnej reštike s krásnymi stolmi plnými jedla, za ktoré sme samozrejme neplatili. V Iráne sme vlastne už tretí deň a zisťujeme, že pohostinnosť je tu neskutočná. Na mnohých miestach reálne nevieme zaplatiť za jedlo a tak sa učíme prijímať. Ľudia sú tu naozaj neskutoční!
Taxíkom do Bander Abbasu
V Chabahare je super, ale sme tu zaseknutí. Nevieme tu zohnať žiadne auto a tak si berieme taxík do Bander Abbasu, mimo provinciu Balochistan, kde by s autom nemal byť problém. Taxík na vzdialenosti 670 kilometrov stojí v prepočte 48 €, čo nie je vôbec zlé. Nikdy v živote som tak dlho taxíkom necestoval. Bola to 7 hodinová jazda Rely na plné otáčky. Niet sa čo čudovať, benzín tu v prepočte stojí iba 5 centov a myslím, že lacnejšie to nie je nikde inde vo svete.
NÁŠ TIP: Pozrite si celý príbeh aj vo fotogalérii, kliknite sem
Bander Abbas je naozaj iný, až teraz sme sa dostali do Iránu kde vidíme naozajstných Peržanov. Moslimské hábity zmizli a nahradilo ich obyčajné oblečenie, na ktoré sme zvyknutí. Najväčší paradox ale je, že zmizli aj šatky z hláv žien. Po minuloročných protestoch, po tom ako jednu ženu bez šatky na hlave mravnostná polícia usmrtila, sa mnoho žien rozhodlo šatky nenosiť a "rebelovať".
Častokrát počujeme výkriky na ulici od mužov či žien. "Woman, Life, Freedom". Nechcem veľmi zasahovať do politiky, pretože je to rozsiahla a ťažká téma na Irán, ale vláda, režim či tresty v tomto štáte sú strašné, snáď sa týmto milým ľuďom podarí vybojovať slobodu.
Konečne máme auto
Oficiálne požičovne aút tu fungujú dosť slabo a sú drahé, my sme našťastie auto zohnali od miestneho lekárnika za prijateľných 20 € na deň a smerujeme na severozápad do mesta Shiraz. Je tu príjemná klíma, keďže sme vo výške 1500 m.n.m. Marek s Radžom sa rozhodli, že pre miestnych tu spravia menší koncert s ukulele. Marek sa naučil 10 fráz po Farsky (Iránsky Jazyk) a tak spieva ich jazykom, čo sa im naozaj veľmi páči.
Do toho zapája mená ľudí ktorí stoja okolo neho a tak sa všetci výborne bavia, dokonca tancujú, čo je mimochodom v tomto štáte tiež zakázané... Marek je po pouličnom koncerte nabitý energiou a vraví mi, že zarobil svoj prvý milión v showbiznise, presnejšie 3 000 000 Rialov, čo je cca 6 €. V meste sme ešte navštívili dve mešity, jedna z nich, Holy Shrine, bola neuveriteľne nádherná a plná zrkadiel. Tam sme sa okrem iného dozvedeli, že 5 mesiacov dozadu tu bol spáchaný teroristický atentát, pri ktorom zomrelo 13 ľudí.
Po tejto zvláštnej správe nám doplo, prečo sa predchádzajúcu noc o nás miestni ľudia báli, keď sme spali pred mešitou na chodníku. Napokon nás jeden muž zobral k sebe domov, aj keď sa nám nechcelo, museli sme, pretože neskôr prišla aj policajná hliadka, ktorá nám to prikázala. Bola to ale opäť krásna pohostinnosť v malom rozbitom bytíku, kde nám chlap dal aj posledné a naozaj toho veľa nemal. Dokonca mi chcel dať aj jeho kreditnú kartu, lebo som mu vravel, že tá moja tu nefunguje. Pohostinnosť tu nepozná hraníc.
Ideme do prírody
Ak je v Iráne niečo krásne, tak sú to hory, jazerá a kaňony. My sme obehli mnoho a najazdili niečo okolo 3 600 kilometrov. Každé jedno miesto bolo najkrajšie a vravel som si, že už nič krajšie byť nemôže, ale bolo... Prvý sme navštívili Boragh, kaňon s krásnym jazierkom, kde sa dalo kúpať a skákať. Neskôr sme vyšli do hôr, takmer 3000 m.n.m., kde sme pozorovali zasnežené vrchy hôr, vyzeralo to tam ako v Alpách, lenže väčšie.
Potom nás prekvapil Reghz kaňon, v ktorom bolo 5 krásnych jazierok na kúpanie a skákanie, no najlepšie bolo, že tam nebol ani jeden turista. Tu sme si vraveli, že naozaj už nič krajšie byť nemôže a celý deň sme len fotili, točili, kúpali sa a umierali od tej všetkej nádhery. Ale potom prišlo niečo, čo asi slovami opísať nedokážem.
Ocitli sme sa na púšti Lut Desert, blízko mestečka Keshit, kde bol taktiež kaňon. Lenže tento bol úplne iný, ako predchádzajúce. Nachádza v najteplejšej púšti sveta a je to vlastne trhlina v zemi na rovnej placke, v ktorej tečie voda. Nachádza sa tam všetok okolitý život. Nikdy v živote som nič podobné nevidel a bolo to dychberúce. Pri týchto miestach si taktiež uvedomujeme, že podľa pôvodného plánu by sme ich nikdy neuvideli, naša trasa na motorkách by bola viac severnejšia. Všetko zlé je teda na niečo dobré.
Ostrov v Iráne
Po desiatich dňoch sa opäť vraciame do Bander Abbasu, kde vraciame auto. A keďže máme ešte 4 dni, kým odpláva naša loď do Dubaja, rozhodli sme sa navštíviť Qushm. Je to asi najznámejší ostrov v Iráne. Kde som sa skutočne prvýkrát na tejto expedícii cítil ako bežný turista, s tým rozdielom, že spíme vonku ako bezdomovci. Ale je to tu naozaj turistické, drahšie a dokonca každá malá atrakcia je platená, s čím sme sa nestretli celý Irán. Ale nevadí, my si to tu užívame a po dlhej dobe len tak oddychujeme na pláži, pri takejto dlhej ceste je to dôležité...
Pred nami je ešte toho dosť a najbližšie sa ozvem zo Saudskej Arábie, snáď už aj spolu s motorkami.
- Chcete si skrátiť čakanie? Prečítajte si predchádzajúce cestopisy od Mareka:
- Marek Slobodník s partiou vyráža z Indie, jazdia na unikátnych motorkách!
- Z exotickej Keraly do Tamilnádu uzemím divokých slonov
- Z hinduistického chrámu v ryžových poliach až po najvyššiu sochu sveta
- Ako sme sa na severe Indie stali vegetariánmi
- Indodiesel na ceste | Hranice sme neprešli, ale ideme ďalej!
