Redakcia Auto Bild

Nikto nie je dokonalý a každý človek má právo na to, aby sa občas pomýlil. To by ale malo logicky znamenať, že nabudúce už si bude na svoje chyby dávať väčší pozor, no u niektorých vodičov toto pravidlo neplatí. Počas šoférovania sa vedome dopúšťajú mnohých omylov, ktoré v niektorých prípadoch môžu vieť k nehode. Na Slovensku sa pravidelne opakuje napríklad opičí reflex - keď sa stane na ceste nehoda alebo iná zvlášnosť, ľudia začnú spomaľovať (častokrát aj v opačnom smere jazdy), blokovať inak normálny dopravný tok, len aby videli z prvej ruky, čo sa deje. Ktorý z nasledujúcich vodičov vám dokážu zdvihnúť tlak najviac?
<h3>1. Parkovanie štýlom „ako chcem"</h3>

Všetky väčšie slovenské mestá zápasia s nedostatkom parkovacích miest. O to viac dokážu motoristov nahnevať ignoranti, ktorí zaberú dve parkovacie miesta, alebo stoja tak nakrivo, že ostatní majú obavy vedľa nich zaparkovať, pričom sú tieto obavy pochopiteľné. Ak je niekto natoľko lenivý, že nedokáže vyrovnať auto a odstaviť ho približne do stredu medzi biele čiary, čo sa stane, keď bude z parkovacieho miesta vychádzať?
Navyše takýmto divotvorným státím zostáva na jednej strane veľmi málo miesta a šanca, že vodič či jeho spolujazdec obúcha dvere susedného vozidla je príliš vysoká. Veď dnes už prakticky nenájdete auto, ktoré by na dverách nemalo takéto škrabance. Lenže poškodenie sa často nedá vyriešiť leštením, ale musí sa prelakovať. A keďže cena lakovania sa pri bežných farbách pohybuje v priemere 100 eur za jeden diel, ignorancia a lenivosť jedného vodiča vyjde toho druhého na poriadny balík.&nbsp;

Vo väčšine prípadov nakrivo stoja vozidlá, ktoré vošli do parkovacieho miesta ňufákom. Nakoľko je priemer otáčania zadnej nápravy nemenný, vodič si pri parkovaní vpred musí nadbehnúť, no to nie je vždy možné. Navyše má horší prehľad o pohybe prednej časti a jej vzdialenosti od susedných vozidiel, najmä vtedy, ak má veľký previs. Zacúvané autá zväčša stoja aspoň približne v strede a zarovnané s dopravným značením. Nejde len o to, že pri cúvaní je vodič opatrnejší. Súvisí to s princípom vysokozdvižného vozíka, ktorý má riadenú zadnú nápravu. Práve preto, aby dokázal manévrovať v zúžených priestoroch.
Rozhodne nemožno hovoriť o tom, že cúvanie je pomalší manéver. Veľakrát môžeme sledovať vodiča, ktorý sa silou mocou snaží dostať do parkovacieho miesta predkom a spojka kvíli ako pubertiak pred maturitou. No keby namiesto tohopoužil spiatočku, dávno by mal po starostiach. Parkovanie s použitím spiatočky má aj ďalšiu výhodu - zacúvať na parkovacie miesto z hustej premávky je totiž podstatne jednoduchšie, než do nej vycúvať.

<h3>2. Čím drahšie auto, tým horšia výbava</h3>

Tento provokatívny medzititulok sme zvolili zámerne. Inak si totiž nemožno vysvetliť fakt, že človeka s telefónom pri uchu vídavame najčastejšie vo vozidlách, ktoré stoja viac peňazí. Majitelia zrejme zabúdajú, že v týchto prémiových modeloch je zabudovaný bluetooth, ktorý je súčasťou štandardnej výbavy už v autách pod 10 000 eur. Títo vodiči skrátka nie sú ochotní používať hands-free pripojenie. To, že nechcú, aby si ich telefonát vypočuli aj ostatní účastníci premávky, nie je argument. Existujú predsa sady so slúchadlom.
Telefonujúci vodiči sú potenciálnou hrozbou pre všetkých naokolo, vrátane seba. Ak majú telefón pri pravom uchu, radia ľavou rukou krížom cez telo. Spomaľujú ostatných vodičov, auto lieta v jazdnom pruhu zo strany na stranu a to už nespomíname smerovky. Ak čakáte dôležitý telefonát, nepríjmite ho hneď. Odstavte vozidlo na prvom možnom mieste a zavolajte naspäť. Tých pár minút nezabije vás ani volajúceho. Doslova.

Typickým neduhom v mestách sú uponáhľaní vodiči, ktorí sú schopní rozhýbať nebo aj zem, aby predbehli jedno auto. Viac toho totiž nedokážu, nech sa idú aj rozkrájať. Zelená, plný plyn, červená, brzda. A stále dokola. A tí, čo idú pokojne stoja na každých semaforoch hneď za nimi alebo vedľa nich, avšak s polovičnou spotrebou a opotrebovaním brzdového obloženia. Každý inštruktor autoškoly s úsmevom potvrdí, že s úplným začiatočníkom za volantom a rýchlosťou najviac 45 km/h dokáže v meste bez väčších problémov sledovať aj výkonné modely.
Kto má chuť a čas, nech si to vyskúša. Stačí naplánovať trasu v rovnakom čase z miesta A do miesta B. Najprv systém brzda-plyn-myšičky a odmerať čas. Potom rovnaká trasa pokojne a bez nervov. Zaručene bude časový rozdiel zanedbateľný, spotreba ale určite nie. A pokiaľ sa po ceste vyskytne policajná hliadka, uponáhľaný vodič prispeje do štátneho rozpočtu nielen spotrebnou daňou za palivo, ale aj pokutou. Aj keď v drvivej väčšine prípadov platí, že takíto vodiči sa policajnej hliadke vždy vyhnú.&nbsp;

Mestský pretekár je síce rizikový faktor, oveľa nebezpečnejší je však rozšírený spôsob jazdy cez svetelnú križovatku. Mnohí vodiči sa rozbiehajú tak, akoby sedeli v tanku a báli sa pridať plyn. Vlečú sa cez križovatku slimačím tempom a brzdia všetkých za sebou. Preto niet divu, že na zelenú prejdú dve autá, na oranžovú ďalších päť a na červenú si to cez križovatku švihnú ešte dvaja. Pritom by úplne stačilo, aby vodiči rýchlo zaradili jednotku, svižne sa rozbehli a čo najrýchlejšie opustili križovatku.
Nemusia pritom „gumovať“ ani pri odbočovaní predvádzať drift.&nbsp;Pokiaľ sa chce vodič rozbehnúť čo najrýchlejšie, stačí sledovať svetelnú signalizáciu pre chodcov. Akonáhle zasvieti červená na prechodoch, ktoré budete križovať, pripravte sa a urýchlite prejazd križovatkou. Vodiči ostatných vozidiel by nemali s radením jednotky čakať, kým sa predchádzajúce autá rozbehnú, ale podľa možnosti sa rozbiehať súčasne s nimi.

Rozšíreným neduhom pri dopravnej zápche je tendencia vodičov natlačiť sa do križovatky do iného pruhu a na konci vyhodiť smerovku v štýle "ja nič, ja muzikant". Tu však zostanú stáť a zablokujú aj všetky ostatné pruhy. Ďalšou kapitolou sú šoféri, ktorí netušia, že v prípade upchatej križovatky sa do nej už nesmú tlačiť. Ak predchádzajúce vozidlá stoja v križovatke, vodič by mal zostať stáť pred bielou priečnou čiarou, i keď mu svieti zelená. Pokiaľ sa vozidlá pohnú a uvoľní sa priestor pre prejazd križovatky, môže pokračovať v jazde. Samozrejme za predpokladu, že stále svieti zelená.
Niektorí motoristi majú stále problém prejsť cez križovatku, ak sa počet pruhov za ňou zvýši, napríklad, z dvoch na tri. Platí jednoduchá zásada: vodiči v ľavom pruhu pred križovatkou sa radia výlučne do ľavého pruhu aj za ňou. Vodiči v pravom pruhu si môžu vybrať pravý alebo stredný jazdný pruh.
Zvýšená pozornosť sa zíde aj na križovatkách, kde je možné odbočiť vľavo, avšak na semafore svietia plné kruhy bez vyznačených šípok. Nie je to síce pravidlo, ale môže to znamenať, že zelenú dostanú aj vozidlá v protismere. Pokiaľ križovatku nepoznáte, odporúčame počas rozjazdu sledovať opačný smer. Ak sa pohnú aj protiidúce vozidlá, je potrebné vojsť do križovatky, dať im prednosť a následne odbočiť. V takýchto prípadoch sú semafory obvykle nastavené tak, aby odbočujúcemu smeru svietila zelená o niečo dlhšie. Na niektorých križovatkách je v protiľahlom rohu umiestnená zelená šípka vľavo (Signál pre opustenie križovatky), ktorá sa zasvieti v momente, keď protiidúce vozidlá majú červenú.

Mnohí vodiči si zrejme myslia, že ovládame telepatiu, nak si ich počínanie nemožno vysvetliť. Predstavte si jednu z typických situácií v dopravnej špičke: stojíte na vedľajšej ceste a už niekoľko minút márne čakáte na vhodný okamih, aby ste sa zaradili na hlavnú cestu. Zbadáte medzeru, ale vozidlo, za ktorým je medzera, až tesne pred „vašou“ vedľajšou cestou akoby mimochodom blikne smerovkou a odbočí. Medzera je fuč a pred vami ďalšie nekonečné minúty čakania. Následný výbuch furmansko-anatomického slovníka je pochopiteľným prejavom úplnej frustrácie.
Dôvody, pre ktoré podaktorí vodiči nepoužívajú smerovky alebo ich zapínajú sekundu pred zmenou smeru, si môžeme len domýšľať. Smerovky nie sú na vozidle samoúčelné a dôvody pre ich používanie snáď nemusíme vysvetľovať. Odhliadnuc od ustanovení zákona o premávke môžeme ignorovanie smeroviek označiť za prejav nebotyčnej ignorancie voči všetkým ostatným účastníkom premávky. Veď aj chodci a cyklisti potrebujú vedieť, čo má vodič v úmysle. O to viac, že v súboji s plechom ťahá krehké ľudské telo za podstatne kratší povraz.
Samostaným príkladom sú vodiči, ktorí používajú smerovky presne opačne, a to doslova stále, alebo ju zabudnú vypnúť a my ostatní, blížiac sa k nim zozadu, si len môžeme brnkať na čelo a hádať, kedy si vodič túto blikajúcu anomáliu všimne. V horšom prípade môže zrazu zmeniť smer, aj keď je jeho odbočka vzdialená niekoľko kilometrov.&nbsp;

Častou príčinou dopravných nehôd býva aj nedodržanie bezpečnej vzdialenosti. Pokiaľ niekto jazdí nalepený na nárazníku iného vozidla, koleduje si o poriadny problém. Nanešťastie by na takúto chybu jedného vodiča doplatili aj ostatní, napríklad, na diaľnici, kde sa pretekári často nalepia na pomalšie vozidlo. Takýmto štýlom jazdy nikto nič nezíska, aj keď sa vám zdá, že ich treba priučiť normálnej jazde. V prvom rade preto, že pomalší vodič môže spanikáriť a zareagovať nepredvídateľne. Ak dupne na brzdy, „lepič“ nebude mať dostatok času na reakciu a vzhľadom na vysokú rýchlosť môžu byť dôsledky zrážky tragické.
No aj v meste sa neodporúča jazdiť nalepený na kufri. Okrem iného pre mimoriadne dynamické a rýchle zmeny v premávke, kde si vodič musí zaistiť dostatočný priestor na únikový manéver a brzdenie. Zásada bezpečnej vzdialenosti platí aj pri státí v križovatke. Je nepochopiteľné, ak niektorí vodiči zastavia doslova len niekoľko centimetrov od nárazníka iného vozidla. Stačí, ak po dlhšom čase naprší a už sú na križovatkách reťazové nehody, pretože ktosi vzadu nezabrzdí včas. Naozaj je potrebné mať rozbitú aj prednú časť vozidla? Navyše, státie v tesnej blízkosti iného auta znemožní vodičovi vyhnúť sa v prípade prejazdu vozidiel záchranných zložiek (toto je vidieť na našich ccestách neustále).
Neobstojí ani argument, že priveľká vzdialenosť predlžuje rady na križovatkách. Načo ísť z extrému do extrému? Tým jedným je pár centimetrov, tým druhým niekoľko metrov, do ktorých by sa vošiel aj kamión. Ideálnu vzdialenosť je možné odhadnúť veľmi jednoducho: z miesta vodiča uvidíte na spodnom okraji čelného skla hranu medzi zadnou kapotou a nárazníkom vozidla pred vami. Táto pomôcka pochopiteľne neplatí, ak stojíte za veľkým SUV, nákladiakom či autobusom.

<h3>8. Votrelec v ľavom alebo strednom pruhu</h3>

Rozšíreným nešvárom je pomalá jazda v ľavom jazdnom pruhu. Niektorí vodiči síce jazdia obozretne, no akoby mali strach z pravého pruhu. Zákon o premávke síce hovorí, že vodič môže v obci použiť k jazde ľubovoľný jazdný pruh, no akosi sa zabúda ďalšie ustanovenie. To nariaďuje vodičom v obci čo najskôr uvoľniť ľavý jazdný pruh rýchlejšiemu vozidlu, ak ho nepoužíva na predchádzanie, obchádzanie alebo odbočovanie. Výnimkou je aj súbežná jazda, keď súvislý rad vozidiel v každom pruhu znemožňuje uvoľnenie ľavého pruhu.
Rozhodne neodporúčame prevychovávať rýchleho vodiča tým, že mu budete brániť v jazde. Ak niekto porušuje zákon prekročením povolenej rýchlosti, neznamená to, že ho musíte porušiť aj vy bezdôvodne pomalou jazdou. Navyše sa môže snažiť predísť vás sprava a oplatiť vám to rovnakým odvarom. To už môže byť poriadne nebezpečné aj pre nevinných, ktorí s vaším konfliktom nemajú čo dočinenia.
Fenomén ľavého jazdného pruhu sa prejavuje na diaľniciach, nanešťastie aj vtedy, keď sú prázdne alebo najbližší kamión sa nachádza kdesi za obzorom. Ľavý pruh slúži len na predchádzanie a obchádzanie, preto sa vždy musíte vrátiť do pravého pruhu. Až príliš často nastáva prípad, keď pomalšie vozidlá z pravého pruhu začnú predchádzať bez ohľadu na rýchlo sa blížiace vozidlo. Veď načo zložiť nohu z plynu pri stovke, keď tak môže urobiť ten, čo ide rýchlosťou 130 km/h.

Značka s nápisom „Stop“ je svojím tvarom natoľko špecifická, že ju každý vodič rozpozná na kilometre ďaleko. Červené osemuholníky môžu vodiča rozčuľovať, rozhodne však nie sú tak rozšírené ako neraz zbytočné obmedzené rýchlosti na 40 km/h, prípadne ešte menej. A obvykle sa nachádzajú na miestach s častým výskytom dopravných nehôd.&nbsp;
Nemusíme síce súhlasiť s postupom policajtov, ktorí v ich blízkosti číhajú na vodičov, majú však na to právo. Táto značka znamená „Stoj, daj prednosť v jazde“ a každý vodič nezávisle od toho, čo si o tom myslí, musí zastaviť na mieste, z ktorého má náležitý rozhľad. Pokiaľ za sebou stojí niekoľko vozidiel a križovatka je dostatočne prehľadná, nemusí každé jedno vozidlo zastaviť na hranici križovatky. V takom prípade sa môžu pohnúť aj dve či tri autá naraz.

Kruhové objazdy u nás vyrastajú ako huby po daždi, nakoľko ide o križovatku, ktorá dokáže podstatne zrýchliť plynulosť premávky a navyše riziko kolízie je nižšie než u tradičných tvarov križovatiek. Tento typ križovatky má svoje osobitosti a tou, ktorá najviac irituje motoristov, je používanie smeroviek.&nbsp;Práve zmätky ohľadne smeroviek znemožňujú naplno využiť ich potenciál. Hoci&nbsp;sme už viackrát popísali, ako ich používať, zopakujeme to aj tentokrát.
Platí jednoduchá zásada: smerovky sa zapínajú až pri výjazde z kruhového objazdu. Jedinou výnimkou je prípad, ak vodič opustí objazd na najbližšom možnom výjazde. Vtedy môže zapnúť smerovku už pred zaradením sa do objazdu.&nbsp;Vodič na objazde musí prispôsobiť rýchlosť jazdy tak, aby stihol včas zapnúť smerovku a vozidlám čakajúcim na zaradenie do objazdu dať najavo svoj úmysel. Prispôsobenie rýchlosti je o to dôležitejšie, že smerovka sa zapína v opačnom smere, v akom sú natočené kolesá a pri prudšom pohybe volantom sa môže vypnúť.&nbsp;