Piati Slováci sa rozhodli vydať na nezabudnuteľnú púť. Na starých Pionieroch plánujú prejsť z Banskej Bystrice až na úplný juh afrického kontinentu. Ak všetko pôjde podľa plánu, s malými motorkami by sa mali dostať až do Juhoafrickej Republiky.

AUTO BILD vám exkluzívne sprostredkuje zážitky Mareka Slobodníka, autora projektu Pionier na Afrike. Počnúc dneškom vám každý druhý víkend prinesieme nový diel živých dojmov pätice odvážnych chalanov. Je však možné, že Marekove správy sa občas omeškajú, predsa len, cesta neznámymi krajinami na Jawách, ktoré nepatria medzi najmodernejšie, môže byť občas nevyspytateľná.

Cez noc sme trajektom preplávali Nassirovo jazero až do Sudánu. Presnejšie do mestečka Wadi Halfa. Nikto nevie ako to tu bude vyzerať, predstavy máme rôzne. Motorky sú na pevnine a nás čaká ďalšia rutinná hraničná kontrola.

Paradoxne to trvá len dve hodiny a všetko sa vyriešilo akosi samo, bez problémov. Sme slobodní, obrovský Sudán je pred nami. Ubytovali sme sa hneď v prvom hoteli v meste za 1,5 eura na osobu. Vládne tu neskutočná pohoda a vyzerá to tu celkom inak, než v našich predstavách.

V meste si nás nikto nevšíma, nikto nám neponúka nič na predaj a ani od nás nepýtajú peniaze. Všetci sú vysmiati a popíjajú čerstvý mangový džúsik s asi kilom cukru. Divíme sa, kde je tá chudoba. Každopádne, je to pre nás zasľúbená zem.

Na druhý deň štartujeme po perfektnej asfaltke smerom na juh do mesta Abri. Nikde nevieme zohnať benzín, iba naftu, a tak to riskneme a ideme proste ďalej. Doslova na výpary sme sa na pol ceste dostali do akejsi osady, kde nám predali benzín, uvarili kura a plní síl pokračujeme.

V Abri zisťujeme ďalší problém. V Sudáne neexistuje bankomat, ktorý podporuje Maestro či Visa kartu, a tak zamieňame všetky peniaze čo máme a dúfame, že nám to vydrží do konca. Naštastie, je to fakt lacná krajina a aj keby nie, určite by nás títo super ľudia nenechali v štichu.

Okrem tepla a sucha popri Níle žije kopec múch. Je ich asi miliarda a keď človek zastaví, napádajú ho z každej strany. Preto utekáme východnejšie od Nílu smerom na mestečko Karima, kde by to malo byť lepšie. Cestou beriem jedného miestneho stopára.

Bol to teda stop na dve hodiny a prešli sme 80 kilometrov. Fakt nás už oboch bolel zadok. Stopára bolel tak veľmi, že keď vystúpil, vypýtal si odo mňa peniaze. Neviem teda, či to bolo kvôli bolestnému, ale určite to bolo zaujímavé... Jednoducho, žiaden človek nedokáže odviezť na pionieri človeka tak, ako dokáže odviezť človek človeka.

S benzínom v Sudáne je to fakt prúser. S bandaskou máme dojazd 300 km, ale evidentne nám to nikdy nestačí. Sme 100 km pred Karimou, nikde nič len strašné teplo a cesta, po ktorej prejde auto raz za hodinu. Do toho nám ešte odišiel Milanov motor, a tak prehadzujeme jeden z náhradných, ktoré máme so sebou.

Dochádza jedlo aj voda a palivo, pomôžu len zázraky

Pomaly sa stmieva, zásoby jedla sú mizerné, trochu vody ešte máme, no palivo už žiadne. Až tu zrazu, pri kraji cesty uvidíme kamión. Prevrátený a plný mangových džúsikov! Sme zachránení. Tu sa zložíme, smädom už určite neumrieme.

Bola to krásna noc plná manga, ale ráno začína krutá realita. Pioniere asi na mango džús nepôjdu a my nevieme, čo ďalej. Myslíme však pozitívne a to nás vždy zachráni. Okolo prechádza americký motorkár na BMW, ktorý keď nás zbadá, nemá slov. Požiadali sme ho o 5 litrov benzínu z jeho nádrže, s čím nemal žiadny problém a tým nám fakt zachránil prdel. Karimu dnes dáme!

Karima je známa pyramídami, ktoré sú 5000 rokov staré a minimálne tak významné, ako tie v Egypte, lenže takmer bez turistov. Je to miesto, kde sa plánujeme dobiť energiou pred dlhou cestou. Okrem toho sa nám tu dejú zvláštne veci a snívajú divné sny.

Najprv som stratil GoPro kameru, potom som ju však našiel, ale o tri pyramídy ďalej. Neskôr Ondro stratil okuliare, vzápätí ich našiel tiež, no o hodinu ich už opäť stratil v Níle; asi to bol „nezvratný osud“... Každopádne, určite toto miesto odporúčam aj všetkým tým, ktorí moc na pamiatky nie sú.

Smerom do hlavného mesta Khartoum, nie je naozaj nič, len púšť... Prechádzame ju čo najrýchlejšie a o tri dni neskôr sme v sudánskej metropole. Je to tu fakt šialené, rýchle a premávka je nebezpečná. Chceli sme sa tu kus zdržať, ale radšej pôjdeme niekde, kde je kľud.

Stačilo nám stačilo prejsť jednou perfektnou skratkou popri Níle smerom na východ a ocitli sme sa v dedinke, kde snáď bieleho ešte ani nevideli. Je to super miesto. Marek 2 robí dedinčanom koncert na ukulele a všetci sú neskutočne milí. Krajinu nerobí len krásna príroda, ale aj ľudia a títo tu stoja naozaj za to.

“Kúpte si radšej niečo na raňajky…”

100 km pred etiópsko-sudánskymi hranicami stretávame ľudí, ktorí vyčnievajú z davu najmä výzorom a oblečením. Sú to dvaja učitelia a po dlhej dobe niekto, kto hovorí po anglicky. Rozprávajú nám zaujímavé veci, sú naozaj na zamyslenie a dal by sa z toho napísať celý článok.

Napríklad som netušil, že v Sudáne je rasizmus a že čiernejší muž má väčší problém s prácou, ako ten tmavší... a to si ešte ten tmavší vraví, že je biely... Bolo to fakt pekné stretnutie, ktoré žiaľ netrvalo dlho. My sme museli ísť k hraniciam a oni učiť do školy.

Hraničný prechod je tiež zaujímavý, no v podstate pokojný a vyzerá to tak, že pre miestnych aj celkom voľný. Tak isto ako pri vstupe, i pri výstupe z krajiny ide všetko hladko, až na jeden malý problém. Pri vstupe do Sudánu sme sa zabudli zaregistrovať na policií a to musí spraviť každý turista do troch dní od vstupu do krajiny.

Hrozí nám pokuta cca 50 eur za jedného a najvačší problém je ten, že my už ani dokopy nemáme viac ako 50 eur a peniaze stále nie je kde vytiahnuť. Colník nám niečo vraví, vôbec nevieme čo, ale predpokladáme, že nás za malý úplatok pustí. Do pasov nám teda <a href="https://printstudio.faxcopy.sk/peciatky/vyber-peciatky/" target="_blank" rel="noopener noreferrer">dáva pečiatky</a> a ja mu podávam posledné dokrčené peniaze. Pozerá na mňa, že čo robím a vracia mi ich späť so slovami: „kúpte si radšej niečo na raňajky“... Sudán sa s nami krásne rozlúčil. Pred nami je naša vysnívaná Etiópia.

Marek Slobodník

Jawa Pionier je motocykel, ktorý bol v dvadsiatom storočí veľmi obľúbeným dopravným prostriedkom, predovšetkým na prepravu na menšie vzdialenosti. Vyrábať sa začal v 50-tych rokoch a vďaka objemu motora, ktorý nepresahuje 50 cm³, zožal veľký úspech. Vodičským preukazom na tejto stroj totiž mohli disponovať už pätnásťroční. Motorka sa vyrábala na Slovensku, konkrétne v Považskej Bystrici. Výkon populárneho Typu 20 dosahoval 2,6 kW (3,5 k). Maximálna rýchlosť vrcholila v závisloti od technického stavu medzi hodnotami 50 a 60 km/h.

Na Pionieri v Sudáne: Ako pomoc zhora

Výber pre vás

Na Pionieri v Sudáne: Ako pomoc zhora

Súvisiace články

Afrika na dohľad: Izrael bol zvláštny, ale krásny

Piati Slováci na výprave: Do Afriky na Pionieroch

Konečne v Afrike: Polícia nám nechcela dať pokoj

Výber pre vás