Piati Slováci sa rozhodli vydať na nezabudnuteľnú púť. Na starých Pionieroch plánujú prejsť z Banskej Bystrice až na úplný juh afrického kontinentu. Ak všetko pôjde podľa plánu, s malými motorkami by sa mali dostať až do Juhoafrickej Republiky.

AUTO BILD vám exkluzívne sprostredkuje zážitky Mareka Slobodníka, autora projektu Pionier na Afrike. Počnúc dneškom vám každý druhý víkend prinesieme nový diel živých dojmov pätice odvážnych chalanov. Je však možné, že Marekove správy sa občas omeškajú, predsa len, cesta neznámymi krajinami na Jawách, ktoré nepatria medzi najmodernejšie, môže byť občas nevyspytateľná.

Pred siedmimi rokmi sme na pionieroch pokorili Kazachstan. Chceli sme vidieť Aralské jazero skôr, než zmizne z povrchu zemského, čo sa nám aj podarilo. Bolo to už dávno, boli sme „pankáči“ bez peňazí, bez techniky a bez skúseností s filmom.

Aj napriek tomu sme z ničoho vytvorili film „Veľká cesta malých strojov“, ktorý v roku 2011 vyhral cenu za najlepší motorkársky film na Slovensku. To nás preslávilo a my sme toho chceli vidieť ešte viac na motorke, ktorá vlastne motorkou možno ani nie je. Hlavne sme však chceli ukázať, že človek si môže plniť sny aj bez toho, aby mal novú motorku BMW a milióny na účte. Je to len o tom, že sa chce!

Prejsť Afriku na pionieri bol náš plán ešte pred Kazachstanom, no keďže sme sa báli, že Aralské jazero zmizne skôr ako tam prídeme, povedali sme si: „najskôr pozrieme Aralské jazero a na ďalší rok dáme Afriku“. To sme však nesplnili, keďže sa každý z našej štvorčlennej partie vybral po svojom. Precestovalo sa toho veľa, Južná Amerika, Austrália, Indonézia – všetko však bez pioniera... Sedem rokov sme spali, aby sme nepoznanú Afriku zdolali.

Pol roka príprav, nekonečné papierovačky a zháňanie nového tímu. Pankáčmi sme ostali, pioniere sú rovnaké, jedna vec sa však zmenila. Našim cieľom je svetu ukázať skutočnú Afriku so skutočnými ľuďmi. Jednoducho chceme vytvoriť pozitívny film v dnešnej šialenej dobe, kde média nie vždy ukazujú pravdu. Preto sme partiu začali tvoriť z ľudí, ktorí to vedia s kamerou a fotoaparátom.

Martin Kochaník je z Banskej Bystrice a s kamerou to fakt vie. Takisto má bohaté skúsenosti s trialovou motorkou. Marek Duranský, Bratislavčan, ktorý má úlohu fotografa, ale aj druhého kameramana. Precestoval kus sveta, ale na motorke ešte poriadne nesedel. Našťastie, pionier nie je motorka, takže sa báť nemusí.

Milan Hurár, chalan z Pečenian, ktorý motorkami žije odmalička a na tejto ceste bude mechanikom. Myslíme, že práce na motorkách bude viac než dosť. Ondrej Hurár je Milanov brat, ktorý bude taktiež pracovať na motorkách. Teda najmä na ich opravách. Marek Slobodník, Banskobystričan a autor celého projektu Afrika na Pionieri.

Keď bol päťčlenný tím správne poskladaný, dali sme sa do práce. Každý z nás sa tomuto projektu venoval celých šesť mesiacov na plný úväzok. Bratia Hurárovci dávali dokopy mašiny, okrem technického stavu vymýšľali dobíjanie a iné vychytávky. Kameraman Martin má na starosti techniku, vyrábal napríklad špeciálny slider, ktorý by vedel odviezť na motorke. No a Marek Slobodník s Marekom Duranským riešili všetko ostatné od A po Z, od víz, cez trajekt až po itenerár cesty.

14. januára 2017 sa v Banskej Bystrici konala jedna veľká udalosť, teda aspoň pre nás. Konečne, po dlhej dobe príprav, sme pripravení vyraziť zamrznutou Európou až do talianskeho Salerna. O 10:30 prichádzame na Námestie SNP, kde sa s nami prišlo rozlúčiť okolo 250 ľudí. Všetko je krásne zasnežené, je veľká zima, no my sme plní adrenalínu a nemyslíme na nič iné, iba na cestu. Po dvoch hodinách opúšťame Banskú Bystricu, s perfektným pocitom a nabití energiou od ľudí, ktorí sa s nami prišli rozlúčiť.

Náš plán je dostať sa do Salerna 24. 1., vtedy odpláva trajekt do Izraela, kde sa pomaly začne naše africké dobrodružstvo. Z Izraela budeme pokračovať východným pobrežím dole cez Egypt, Sudán, Etiópiu, Keňu a ideálne až do Kapského mesta. Uvidíme ako na tom budeme my a hlavne naše stroje.

Prvý deň jazdy sme sa dostali do Vrábeľ, viem, neznie to veľmi zahranične, ale viac sa nedalo. Bola neskutočná zima, zasnežené vedľajšie cesty a my sme doslova bojovali o prežitie. Predstavovali sme si to jednoduchšie, ale mrazy 20 stupňov pod nulou nám prekazili plány. Vo Vrábloch zostávame aj ďalší deň, až nám naši kamaráti Jano, Dušo a Vlado zo STYX-u ponúknu, že nás odvezú na sever Talianska do Bassana. Idú po tovar a majú prázdnu dodávku. Ich ponuku prijímame a naozaj ďakujeme. Zachránili nás. Ušetrí nám to 4 dni jazdy a hlavne sa vyhneme obrovským mrazom.

V Taliansku už ideme po svojom. Je príjemných 8 stupňov, čo už sa celkom dá prežiť. V tom prichádzajú zlé správy z prístavu. Naša loď bude meškať a skôr ako 31. 1. neodpláva, takže máme kopec času a naše tempo sa spomalí. Okrem toho začína pršať. So snehom sme počítali, s miernymi mrazmi tiež, ale s dažďom vôbec. Skrývame sa a čakáme, kým prestane. Jednu z nocí by sme mohli pokojne nazvať útek pred talianskou mafiou.

Celý deň lialo, iba podvečer na chvíľu prestalo, a tak sme roztlačili naše stroje a vybrali sa na cestu. Po dvoch hodinách jazdy a 60-tich kilometroch opäť prší, je už tma a zastavujeme na benzínke. Dosť veľká pumpa s umývacími boxmi, kde by sa dalo prespať. Ideme na kávu, Maťo nám púšťa Pentagramček a panuje dobrá nálada. Všetci by sme si najradšej dali sprchu. Po dvoch hodinách nám ale niečo nehrá do karát. Prečo je tu tak veľa áut a tak málo ľudí? Prečo si nás tých zopár ľudí tak obzerá? Prečo kaviareň zatvárajú 5-krát bezpečnejšie ako banku? Poďme preč! Hodina pred polnocou, dážď ako z pralesa a my kopeme do motoriek.

Nevieme, možno to bola paranoja, alebo nás ten strieborný Golf naozaj sledoval. Evidentne ho to prestalo baviť, keď sa nám tretíkrát pokazila motorka, takú sledovaciu akciu si asi nepredstavoval. My sme našli úkryt v meste, opäť za benzínkou v autoumyvárke. Tmavé, tiché miesto, kde počuť len kvapky vytrvalého dažďa. Miesto ako stvorené na vraždu, minimálne päťnásobnú, ale žijeme! Kedy, kurnik, už budeme v tej bezpečnej Afrike?

Ďalší deň opúšťame špinavé a upršané východné pobrežie a smerujeme cez hory na západ do Salerna. Pioniere sa pomaličky štverajú cez kopce do 1000 m. n. m a majú čo robiť. Všade je opäť sneh a motorky sú predovšetkým preťažené. Každý z nás berie okolo 40 kg batožiny.

Od náhradných dielov, techniky, cez kanistre s vodou a benzínom až po paraglide, čo je asi najabsurdnejšia vec, ktorú sme si na túto cestu mohli zobrať. Je to neuveriteľné, ale tieto 50 ročné stoje nemajú žiadne problémy. Kopcami nás previezli tak rýchlo, že sme si ich ani nestihli užiť a pokochať sa výhľadmi.

Sme v Salerne, za 7 dní čistej jazdy na pionieri sme dali presne 1000 kilometrov. To je 1/7 toho, čo sme prešli do Kazachstanu k Aralskému jazeru a späť. Máme kopec času, loď nepôjde skôr ako 31. 1., a tak si dávame dokopy poškodené motorky, kopírujeme natočený materiál a spoznávame krásy Salerna. Trajekt sa bude cez Stredozemné more plaviť 7 až 9 dní. Opäť sa ozveme z Izraelu.

Jawa Pionier je motocykel, ktorý bol v dvadsiatom storočí veľmi obľúbeným dopravným prostriedkom, predovšetkým na prepravu na menšie vzdialenosti. Vyrábať sa začal v 50-tych rokoch a vďaka objemu motora, ktorý nepresahuje 50 cm³, zožal veľký úspech. Vodičským preukazom na tejto stroj totiž mohli disponovať už pätnásťroční. Motorka sa vyrábala na Slovensku, konkrétne v Považskej Bystrici. Výkon populárneho Typu 20 dosahoval 2,6 kW (3,5 k). Maximálna rýchlosť vrcholila v závisloti od technického stavu medzi hodnotami 50 a 60 km/h.

Piati Slováci na výprave: Do Afriky na Pionieroch

Výber pre vás

Piati Slováci na výprave: Do Afriky na Pionieroch

Súvisiace články

Kvíz: Ako dobre poznáte legendy socializmu?

Cesta na dovolenku: Ako ju zvládnuť bezpečne

Výber pre vás