Moderná reinkarnácia britského MINI, vytvorená pod taktovkou koncernu BMW, mala už od začiatku jasný smer. Nemierila na ľudí riadených rozumom a peňaženkou, ale na špecifickú klientelu, ktorej nevadí priplatiť si za imidž či emócie. Druhá novodobá generácia tohto vozidla sa síce medzi protipólmi trochu posunula, no zostala jasne verná svojmu pôvodu. Ako je na tom číslo tri? Túto otázku sme sa počas redakčného testu opakovane pýtali modelu Cooper S.

Z hľadiska výzoru a imidžu je verdikt jasný. Na rysovacej doske dizajnérov síce došlo k viacerým zmenám, no oku bežného smrteľníka môžu pokojne ujsť. Rovnako je to aj s rozmermi. Nie je žiadnym tajomstvom, že <a href="https://automoto.cas.sk/clanok/193376/tretie-mini-je-vacsie-a-ma-trojvalce">nové MINI je opäť väčšie</a> než to doterajšie. V dĺžke i šírke mu pribudli nezanedbateľné centimetre, zväčšila sa aj výška a rázvor. Stále však patrí do triedy malých áut, teda segmentu B.

Aby nárast rozmerov nebol taký výrazný, rozhodli sa autori exteriéru zväčšiť svetlá, najmä tie zadné. Pridané centimetre sa však automobilke nepodarilo zakamuflovať v prípade kolies. Nami testovaný exemplár mal obuté sedemnásťpalcové disky. Pre <a href="https://automoto.cas.sk/clanok/189496/mini-roadster-cooper-s-ne-dokonala-hracka">minulú verziu tohto typu</a> boli akurát, na tej aktuálnej už v blatníkoch pôsobia menej dominantne. Priplatiť sa však dá aj za osemnástky.

Samozrejme, spolu so zväčšením exteriérových rozmerov sa nafúkli aj tie vnútorné. Pre pasažierov na predných sedadlách ponúka MINI o niečo viac čerstvého vzduchu, väčšiu voľnosť cítiť najmä na šírku. Športová pozícia za volantom sa výrazne nezmenila, no nové kreslá sú napriek anatomickému tvaru podstatne pohodlnejšie než v minulosti. Aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, situácia sa zlepšila aj vzadu. Na zadné sedadlá sa už konfekčný Európan zmestí, no do sedačky sa musí takmer obuť a vozidlo je k nemu veľmi prítulné v oblasti hlavy i kolien.

Pocit stiesnenosti však prekonávajú úkony potrebné pre vystupovanie zozadu, ktoré stále dokážu nahradiť hodinu jogy. Mimochodom, čierny bod si od nás tento Brit odnáša za absenciu pamäte nastavenia sedadla. Po každom použití zadných miest tak treba opäť nastaviť jeho pôvodnú pozíciu. V aute s prémiovou nálepkou by pritom tento prvok mal byť samozrejmosťou.

Odkladacie priečinky v interiéri neprekvapia, no ani nesklamú. Miest na odloženie menších predmetov je tu dosť, no na natlačenie akciovej 2,5-litrovky coly do dverí musíte zabudnúť. Z pridaných centimetrov profitoval aj batožinový priestor. Je opäť väčší, no z čosi vyše dvesto litrov stále nemožno mať prehnanú radosť. Kufor má dvojitú podlahu, ktorá sa zachytáva vo vyklopenej polohe. Pod ňu sa okrem povinnej výbavy zmestí menší ruksak či kabelka.

Výhľad sa pri úprave rozmerov nezmenil, stále je obeťou špecifickej siluety tohto drobca. Hlavným problémom je pohľad na semafory, ktoré v mnohých prípadoch zakrýva predná časť strechy. Od signalizácie si preto treba buď nechať odstup, alebo sa smiešne nakláňať nad volant.

Príjemné detaily a menej príjemný iDrive

Interiér tretieho moderného MINI sa po dizajnovej stránke prehnane nezmenil, drží sa svojej overenej koncepcie vyjadrenej na pohľad množstvom kruhov. Na vysokej úrovni zostali aj použité materiály či dielenské vyhotovenie. Pokojne na ne dokážeme prilepiť prémiovú nálepku. Malých medzigeneračných rozdielov je napriek tomu dosť. Jednou zo zásadných zmien je rozlúčka s centrálnym rýchlomerom. Jeho okrúhly tvar síce palubnej doske zostal, no obsahuje odlišnú partiu prvkov.

Do útrob kruhu sa k displeju po novom nasťahovalo aj množstvo ovládačov, vrátane tlačidiel patriacich k audiosústave či spínača výstražných svetiel. Pozornosť však na seba strháva najmä lemovanie, tvorené farebnými diódami. Bežne nahrádza otáčkomer (s vyznačeným červeným poľom), no môže zobrazovať aj hlasitosť či farbu zvoleného jazdného režimu.

Zaujímavým prvkom je ovládač týchto módov, tvorený plastovým kruhom okolo radiacej páky. Jeho krútením si možno voliť z trojice dostupných režimov, duo klasika/šport obohatil hospodárny variant Green. Rozdiely medzi trojicou cítiť najmä na reakciách plynového pedála. Pri úspornom režime sa na žiadosti o zrýchlenie pozerá so záujmom unaveného leňochoda, no pri voľbe Sport na ne reaguje ako veverička na kokaíne.

Malé plus od nás dostáva aj štartovanie. Namiesto obyčajného tlačidla sa na centrálnu konzolu nasťahovala efektne podsvietená červená páčka, za ktorú by sa nemuselo hanbiť ani menšie lietadlo. Z reálneho používateľského hľadiska ide o úplnú zbytočnosť, no práve takéto detaily dávajú autu punc výnimočnosti. Štartu robia spoločnosť aj ďalšie pákové ovládače, typický prvok áut MINI, no ovládanie okien sa konečne presťahovalo na logické miesto, teda dvere.

Výraznou revíziou prešli prístroje, ktoré sa už tradične hýbu spolu so stĺpikom volantu. Dominantnú pozíciu má rýchlomer, ktorý dopĺňa otáčkomer a digitálny ukazovateľ stavu nádrže. V rámci hlavného budíka sa nachádza aj displej palubného počítača, ktorý konečne nepôsobí ako staršia kalkulačka.

Ako nadštandardnú možno označiť obrazovku príplatkového centrálneho systému. Jej kvalitné rozlíšenie sa prejaví najmä pri zobrazovaní parkovacej kamery. Tá premieta na displej veľmi ostrý a jasný obraz. Ani v tme sa pritom jej elektronické videnie výrazne nedegraduje.

Ovládanie väčšiny palubných funkcií mala v testovanom vozidle na starosti najnovšia verzia systému iDrive s dotykovou plôškou. Pomocou nej sme občas zmenili aj to, čo sme nechceli. A máme aj ďalšie výhrady. Systém má opačný smer scrollovania, než na aký sme zvyknutí z áut materskej značky, a nešťastne umiestnený ovládač. Na centrálnom tuneli je príliš vzadu a v pohodlnej manipulácii s ním prekáža lakťová opierka. Pozitívne hodnotíme dostupnosť head-up displeja. Ide síce o menej elegantnú verziu s výsuvným štítom, no svoju funkciu dokáže splniť.

Veľkou zmenou pri tretej generácii MINI prešli motory. Základným verziám ubudol jeden piest a poháňa ich trojvalcový motor so zdvihovým objemom 1,5 litra. Variant Cooper S si naopak polepšil: každý z jeho štyroch valcov dostal jedno deci navyše. Žiaden downsizing sa teda v športovej verzii nekonal.

Dvojlitrový motor síce nie je oproti predchodcovi výrazne lepší v maximálnych parametroch, no vďaka väčšiemu zdvihovému objemu ponúka slušnú porciu sily v citeľne širšom rozmedzí otáčok. Pre bežné jazdenie ho vôbec netreba vytáčať, na rozhýbanie malého hatchbacku nemusí vyvinúť veľa úsilia.

Ak mu skočíte na krk v režime Sport, turbomotor to vie poriadne rozbaliť. Stovku zhltne za menej než sedem sekúnd a chuť akcelerovať mu nad ňou vôbec neodchádza. V športovom móde sa okrem toho stará aj o zvukové potešenie, svojim klasickým „prdením“ do výfukového potrubia. K nemu sa však v tretej generácii pridalo výraznejšie pískanie prepĺňania a ešte jeden zvuk: chichotanie. Po prudkom ubratí plynu vie vzduch unikajúci cez obtokový ventil turbodúchadla vydať zvuk nápadne pripomínajúci smiech. Brit sa zo športovej jazdy jednoducho teší...

Nami skúšaný automobil bol vybavený šesťstupňovou automatickou prevodovkou. V základe ide síce o stále tú istú skriňu, ktorú sme v minulosti kritizovali, no kvalitatívne je celkom inde. Automat má podstatne menší preklz hydrodynamického meniča, reaguje ochotnejšie a omnoho rýchlejšie. Nechýba tu ani možnosť manuálneho radenia, no namiesto obojpohlavných páčok tu je konečne overená klasika: ľavá podraďuje, pravá radí o stupeň vyššie.

Samočinná prevodovka teda prešla celou škálou vylepšení, vďaka ktorým nad ňou už netreba lámať palicu. Pohodliu jazdy s ňou už netreba obetovať zďaleka tak veľa ako v minulosti. Napriek tomuto však stále trváme na názore, že ak MINI, tak jedine s klasickým manuálom. Z hľadiska pôžitku z jazdy sa mu automat ani po vylepšeniach nevyrovná. Nehovoriac o cene.

Medzi zásadné neduhy tohto drobca patrí už tradične komfort pruženia. Testovaný exemplár bol vybavený novinkou: elektronicky regulovanými tlmičmi. Znie to síce dobre, no v ich charakteristike sme medzi jednotlivými režimami nezaznamenali výrazné rozdiely. Vo všeobecnosti  však možno povedať, že pri porovnaní s predchodcom je tretia generácia o niečo pohodlnejšia.

Napriek malému posunu je nové MINI stále tvrdšie než valná väčšina áut jeho rozmerovej triedy. Povrch slovenských ciest sa mu vôbec nepáči a nebojí sa to prejaviť. Na výraznejších nerovnostiach dokáže nielen podskočiť, podvozok si často aj hlučne zabúcha. Okrem toho má ešte jeden akustický neduh: pneumatiky. Použité obutie značky Pirelli bolo vo vyšších rýchlostiach až príliš ukvákané. Pri diaľničnom tempe bezpečne prehlušilo aerodynamiku i motor.

Našťastie, malé zvýšenie jazdného komfortu nešlo na vrub jazdných vlastností. To ani náhodou. Britský drobec si zachoval bezprostredný jazdný zážitok, ktorý sa často prirovnáva k motokáre. Pomerne tuhá karoséria, športovo ladené pruženie a presné priame riadenie sa spoločne starajú o vernú imitáciu pocitov z jazdy na nej, pričom zväčšenie vonkajších rozmerov to nijako neobmedzilo.

Vrhať sa do zákrut za volantom tohto vozidla je opäť pasia, aj napriek prednému pohonu poslúchajú kolesá MINI stopercentne. Pochváliť možno aj brzdy, ktoré do technického kolektívu automobilu dobre zapadajú a pri bežnom dynamickom nasadení sa svojej úlohy nevzdávajú.

Nie je žiadny prekvapením, že prepĺňaný dvojliter svojou spotrebou výrazne reaguje na jazdný štýl, najmä v meste. V zelenom režime sme s ľahkou nohou na plyne dokázali jazdiť aj za menej, než udáva výrobca. Animovanej rybičke na centrálnom displeji sme síce so spotrebou 7,1 l/100 km robili radosť, no ostatní účastníci premávky v metropole už takí nadšení neboli.

Využívanie dynamického potenciálu auta znamenalo nebezpečné priblíženie sa k hranici teritória ovládaného dvojcifernými číslami. Mestské finále s hodnotou 8,4 l/100 km hodnotíme ako slušný, ale neprekvapivý priemer. Malú radosť nám urobil apetít na diaľnici, kde si štvorvalec pýtal potravu len striedmo, tempom 6,6 litra na sto kilometrov. Po vidieku jazdilo MINI o osem deci skromnejšie, čo je však už opäť skôr štandard. V porovnaní s minulosťou sme vo všetkých režimoch dosiahli úsporu.

Bolestivou stránkou britského drobca je už tradične cena. Základ za sedemnásť, Cooper S za dvadsať štyri... a testovaný kúsok za takmer štyridsať. Nejde o preklep, množstvo príplatkových prvkov skutočne vyhnalo cenu nami skúšaného exemplára k hranici 40-tisíc eur. Toľko peňazí vysolí za MINI len skutočne zanietený fanúšik. Racionálnou selekciou prvkov vybavenia sa však dá táto čiastka výrazne skresať bez veľkých ústupkov.

Osobne by sme si vedeli odmyslieť napríklad head-up displej, vstavanú navigáciu, automatickú prevodovku či volant zo série John Cooper Works. Ak si z cenníka odškrtneme týchto pár komfortných prvkov, doma nám zostane vyše stotisíc korún v starej slovenskej mene. Rukopis materského nemeckého koncernu je v cenníku skutočne výrazný...

Tretia moderná generácia MINI priniesla množstvo zmien na všetkých frontoch. Stále však zostáva verná receptu, ktorý priniesol na svet novodobú jednotku. Konštruktérom sa podarilo zachovať charakter, imidž a pozitívne vlastnosti vozidla, no popritom vylepšiť niektoré kritické partie. Priestrannejší interiér dopĺňa o niečo komfortnejší podvozok a záplava moderných prvkov vybavenia, ktorá je v tejto veľkostnej triede automobilov nevídaná.

Variant Cooper S si k tomu môže pripočítať väčšiu dávku športového elánu a zároveň zníženie spotreby paliva. Bonusom je podstatne lepšia samočinná prevodovka. Komfortu automatu už netreba priniesť také obete ako v minulosti, pričom verdikt s menšími obeťami platí aj pre auto ako také. Výnimkou však zostáva cena. Po finančnej stránke treba britskému drobcovi obetovať aj v novej verzii viac než dosť.

<span><strong><a href="javascript:hideshow(document.getElementById('adiv5'))">Kliknite pre zobrazenie tabuľky s kompletnými parametrami testovaného automobilu</a></strong></span>

Test MINI Cooper S: Menej obetí

Výber pre vás

Test MINI Cooper S: Menej obetí

Súvisiace články

Test Škoda Yeti 1.4 TSI a 2.0 TDI 4x4

Test Nissan Qashqai 4x4: Pán múch

Test Citroën Grand C4 Picasso: Väčší je lepší

Výber pre vás