Taliansky koncern Fiat po získaní väčšinového podielu v americkom Chrysleri neaplikoval na všetky modely jednotnú tabuľkovú politiku, ale rieši každý podľa jeho individuálnej situácie. Chrysler 300C nikdy veľkú dieru do európskeho trhu neurobil, nič teda nebránilo oprášeniu kedysi <a href="https://www.automoto.sk/article/187033/test-lancia-thema-3-0-crd-lacny-luxus">slávneho mena Lancia Thema</a>. A zase naopak: Jeep a jeho modely majú dlhoročne kultový status, a na ten sa nesiaha. Ani na jeho meno.

TIP: <a href="https://www.automoto.sk/article/187033/test-lancia-thema-3-0-crd-lacny-luxus">Test Lancia Thema 3.0 CRD: Lacný luxus</a> - <a href="https://www.automoto.sk/article/187154/test-jeep-grand-cherokee-3-0-crd-meno-ako-veno">Test Jeep Grand Cherokee 3.0 CRD: Meno ako veno</a>

No a potom je tu tretí prípad, kedy sa materskému Fiatu hodila čiastočná zmena mena. Phedra v segmente MPV neobstála, načo teda zbytočne znásilňovať trh menom, ktoré takmer nikomu takmer nič nehovorí. Zato Voyager má rozhodne svoj zvuk, za oceánom aj na starom kontinente. Na prvý redakčný test sme si ho zvolili s naftovým motorom.

V prvom rade sa chceme vyhnúť akýmkoľvek pokusom o rozlúsknutie tvrdého orieška na tému „historicky prvé MPV (alebo van, ak chcete....)“. Na primát si môžu pokojne nárokovať minimálne dva modely: okrem Chryslera Voyager aj Renault Espace. Každý svojím spôsobom a každý po práve. Dnes však pristupujú nasledovníci týchto prapredkov svojimi najnovšími produktmi k téme MPV každý trochu inak.

Kým Renault Espace si s postupným generačným obnovovaním našiel pár zdatných súperov, ktorí dosť presne kopírujú jeho rozmerový rámec, Voyager, v minulosti aj Grand Voyager, sa drží svojej koncepcie. A tá, ako ukáže aj tabuľka, ťaží z väčšej šírky, ale hlavne dĺžky. Dĺžkou dnešná Lancia Voyager dokonca už lezie do kapusty malým „autobusom“ typu VW Multivan či Mercedes Viano. Užitkáče ale nechajme úžitkáčmi a pozrime sa na tabuľkový rozmerový súboj Voyagera so spomínaným Renaultom a ďalšími dvoma špecializovane osobnými veľkými MPV.

Ešte pred pohľadom do tabuľky malá poznámka. Lancia uvádza objem batožinového priestoru za tretím aj druhým radom sedadiel až po strechu. Rozdiel medzi ňou a ďalšími autami teda nie je v skutočnosti až taký dramatický ako v tabuľke, keďže Ford, Renault aj VW uvádzajú prvé dve čísla pod úroveň okien. Úplne relevantne sa rozdiel vo veľkosti vnútorného priestoru ukáže na poslednej hodnote, ktorú uvádzajú všetci rovnako, teda za prvými dvoma sedadlami a pri naložení až po strechu.

Nech už vnímame postavenie Lancie Voyager voči (možným) konkurentom akokoľvek, pravdou zostáva, že predstavuje ozaj elitného zástupcu triedy veľkopriestorových vozidiel. Platilo to kým bol Chryslerom a nič na tom nemení ani nové talianske logo na mreži chladiča.

V rámci „zmeny“ z Chryslera na Lanciu sa exteriér iba jemne retušoval, samozrejme okrem zmeny loga. Podstatne viac sa toho udialo v interiéri. Nová je v podstate celá palubná doska, minimálne na pohľad a na dotyk, aj keď isté funkčné pozostatky by sa našli. A v jej prípade zase raz musíme pochváliť cit talianskych štylistov pre celok aj detail. Veď posúďte sami, nasledujúce páry obrázkov hovoria samé za seba.

Voyager ako Chrysler pôsobil na dizajnovo rozmaznané starokontinentálne publikum trochu neotesane. Lancia prináša podstatne viac ladnosti, najmä v interiéri. Či to ocenia za oceánom, kde sa toto auto aj dnes predáva pod značkou Chrysler, s modelovým označením Town &amp; Country, nevedno. V Európe však rozhodne narástla šanca prilákať aj tú časť veľkopriestoromilného publika, ktorá si potrpí na vzhľad.

Už sme to naznačili pri vyššie spomenutom „porovnaní“ s možnými „konkurentmi“ a samostatná tabuľka základných mier nám pripomína, že Lancia Voyager je ozaj riadny kus auta. S dĺžkou vyše 5,2 metra a šírkou dobré dva metre je v podstate na úrovni luxusných limuzín. Keďže je ale o hlavu (alebo skôr o dve) vyššia, jej interiér nemôže byť iný, než jaskynne obrovský. Vnútorný priestor zvykneme v testoch často posudzovať spolu s celkovým formátom, v tomto prípade si ale rozhodne zaslúži extra kapitolu. Alebo aj dve.

Aj „nová“ Lancia nám pripomína to, čím sa preslávil „starý“ Chrysler: interiér modelu Voyager nie je len o bohapustej objemovej kvantite, ale aj o kvalite, variabilite a praktickosti. Nie však o kompromisoch, s ktorými musíte počítať pri marketingovo sedemmiestnych MPV z menších veľkostných tried.

Začneme odzadu. Ako sme už spomenuli, Lancia uvádza svoje batožinové objemy až po strechu. Tých minimálnych 934 litrov zahŕňa ešte aj priehlbinu do ktorej sa odkladá tretí rad sedadiel. Keď tretí rad zložíte, podlaha vzadu sa vyrovná a stúpne na úroveň nakladacieho prahu. Ten je chvályhodne nízky a navyše vybavený ochranným pogumovaním. Výsledkom je druhá z uvádzaných podlahovo-strešných hodnôt: 2394 litrov.

K tomuto číslu by ste si teoreticky mohli pripočítať ešte približne dvesto litrov priestoru v podlahe, do ktorého sa odkladá druhý rad sedadiel a ktorý v strednej objemovej hodnote zahrnutý nie je. Na rozdiel od zadnej priehlbiny je táto krytá, keďže sa nachádza pod nohami pasažierov druhého radu. No a keď v nej zmiznú sedadlá, Voygaer sa zmení na veľrybu s viac než štvorkubíkovým bruchom. Na spodku dokonalo plochým, samozrejme.

Vráťme sa k manipulácii so sedadlami. Lancia nemala dôvod neponechať v interiéri Voyagera známy a osvedčený systém Stow´n´Go. Jeho ovládanie je úplne jednoduché. Na schovanie dvoch samostatných sedadiel druhého radu do podlahy vám teoreticky stačí aj jedna priemerne silná ruka. Jedinou menšou nepríjemnosťou je nutnosť posunúť sedadlo vodiča a spolujazdca dopredu, aby bolo možné nadvihnúť kryty odkladacích priestorov.

Problém nepredstavuje ani manipulácia s tretím radom sedadiel. Sú tu štyri jednoduché popruhy, ktoré sú dokonca očíslované, aby ste za ne ťahali v správnom poradí. A tak ako predtým v Chrysleri, aj teraz je tu k dispozícii tzv. „tailgate sitting“, čiže preklopenie tretieho radu sedadiel o 90 dozadu tak, že sa operadlá stanú sedákmi, sedáky operadlami a vznikne sedenie s prístupom zozadu. Čiastočne pod strechou interiéru a čiastočne pod otvorenými dverami batožinového priestoru, tvoriacimi prirodzený dáždnik či slnečník.

Snáď ani netreba pripomínať, že Voyager je sedemmiestny. A to takmer plnohodnotne sedemmiestny. Akokoľvek sme pozdĺžne posúvali stredné sedadlá, vždy nám pred kolenami 185 cm vysokej postavy ostali aspoň zo dva centimetre v minime, v strede aj vzadu. Trojica vzadu bude mať akurát trochu menej komfortu na šírku a musí počítať aj s plochými sedákmi a operadlami. Preto len „takmer plnohodnotne“.

Viac miesta pre troch pasažierov by sa možno dalo vytvoriť v strednom rade, bolo však nutné obetovať kráľovsky komfortné dve samostatné sedadlá a to by bola škoda. Alebo by možno stálo za úvahu vykašľať sa na marketing a dať aj dozadu namiesto trojmiestnej lavice dve extra sedadlá, ako to dokáže napríklad Sharan. Voyager by síce bol „iba“ šesťmiestny, zato však ozaj na úrovni business class, odpredu až dozadu.

A aby sme nezabudli: sú tu aj predné sedadlá. Pohodlné, bohato dimenzované, s bočným vedením, ktoré obstojí pri všetkých priečnych zrýchleniach, na aké je Voyager stavaný a akých je schopný. Ocenili by sme možno len trochu väčší rozsah ich pozdĺžneho posúvania smerom dozadu. Postava vysoká 185 sa vojde nohami pod volant dokonalo, s každým ďalším centimetrom však už stúpa nutnosť ergonomicko ortopedických kompromisov.

Pojazdná obývačka. S dvoma telkami, poličkami, skrinkami...

Stále neopúšťame interiéri Lancie Voyager, stále je o čom písať. Už sme spomínali ergonómiu v súvislosti s prednými sedadlami, tak ešte dodáme, že jej ani v ostatných ohľadoch v testovanom aute takmer niet čo vyčítať. Všetky zobrazovacie aj ovládacie prvky sú umiestnené intuitívne, nič dlho nehľadáte rukami ani očami. Trochu horšie na dosah je akurát druhá, dolná mechanika DVD systému (horná je ukrytá za výklopným dotykovým displejom na stredovej konzole).

DVD systém s dvoma samostatnými obrazovkami pre druhý a tretí rad sedadiel budil pozornosť už za čias Chryslera. Zo strechy výklopný monitor môže mať napríklad aj Jeep Grand Cherokee, priestorovo veľkorysý interiér Voyagera však vytvoril podmienky na ergonomicky prirodzenejšie umiestnenie obrazoviek. Inými slovami, tu si krk nevykrútite. A ani nebudete nikoho rušiť: bezdrôtové slúchadlá sú samozrejmosťou. Diaľkové ovládanie extra pre každý z dvoch monitorov tiež.

Ako stvorená na odloženie slúchadiel je obrovitá zásuvka, ktorá sa vyťahuje zo stredovej konzoly medzi prednými sedadlami smerom dozadu. Využiť ju môžete samozrejme aj inak. Ale možno ani nebudete musieť, interiér Voyagera oplýva množstvom ďalších odkladacích priestorov: vo dverách, v zadných bočných konzolách, na palubnej doske, pod strechou...

Zatvárame dvere a vyrážame na cestu. Teda, ešte okamih: aj dvere samotné stoja za zmienku. Klasické predné sú dostatočne široké, nastupovanie dopredu rozhodne nekomplikujú. Aj zadné posuvné, elektricky ovládané, sú dostatočne široké. Ich elektrické ovládanie nájdete na štyroch rozličných miestach: v kľučkách, vpredu pod strechou, na B-stĺpikoch a ešte aj na kľúči. Skrátka, nejaký otvárač budete mať vždy po ruke.

Nie celkom ideálne je ale umiestnenie tlačidla elektrického zatvárania veka kufra. Intuitívne ho čakáte priamo na dverách, je však z vnútornej strany ľavého zadného stĺpika. Kým si jeho polohu nezapamätáte častým používaním, vždy ho budete chvíľu hľadať. To je ale iba detail, poďme konečne jazdiť.

Priestor Voyagera je orientovaný jednoznačne na komfort a ten môžete čakať aj od podvozka. Jeho pruženie vás síce nepohojdá až tak kinetózne vlnivo ako napríklad Grand Espace, môžete ale na druhej strane počítať určite s menej dôrazným kopírovaním nerovností povrchu ako vo „vodičsky“ ladenom Forde Galaxy.

Voyager sa v zákrutách ponakláňa, ale akurát toľko, aby avizoval, že už má dosť. Inak je neutrálny, v extréme len mierne nedotáčavý. Konštrukčnú nevýhodu jednoduchej zadnej nápravy s vlečnými ramenami kompenzuje relatívne vysokou hmotnosťou, ktorá tlačí zadné partie k zemi. Aj pri nenaloženom aute.

Na športovú jazdu s Voyagerom môžete zabudnúť aj vďaka riadeniu. Nie preto, že by bolo nejako výrazne nepresné. Na ostré kľučkovanie skrátka nie je dosť strmé a namiesto kormidla by ste museli mať volant. Tešte sa každopádne z čitateľných a predvídateľným jazdných vlastností, bez tendencií k nepríjemným prekvapeniam. Do tohto kontextu zapadá aj riadenie, také aké je.

Športovým ambíciám nepraje ani predný pohon, ktorý musí okrem riadiacich síl preniesť aj riadnu porciu krútiaceho momentu testovaného naftového motora. Na klzkom povrchu v zákrutách je potrebné akcelerovať plynulo a s rozvahou. Inak vám trakčná kontrola klepne po prstoch a tučné dieselové Newtonmetre ostanú len na papieri. Voyager je skrátka komfortné bezpečné auto a keď sa tejto pravdy budete pri jazde držať, nemáte dôvod na nespokojnosť.

Štyri veľké valce, šesť šikovných prevodov

Americký benzínový šesťvalec alebo taliansky naftový štvorvalec. To je ponuka pod krátkou prednou kapotou. Na test sme si vybrali tú druhú možnosť: jadranským slnkom opečený a prériovými vetrami ošľahaný 2,8-litrový turbodiesel od talianskeho dodávateľa VM Motori. V službách Lancie Voyager je agregát naladený na 120 kW (163 k).

Kombinácia štyroch valcov spaľujúcich naftu a veľkého objemu neveští nič dobré po stránke kultúry chodu. Nuž, spod otvorenej prednej kapoty sa ozaj rinú dosť poľnohospodárske nôty. Našťastie je ale motor dobre odhlučnený a v kabíne ho tak vnímate asi ako priemerne kultúrny. Dunenie na voľnobehu a nízkych otáčkach však celkom nevymizne ani po zohriatí agregátu.

Kým kultúre chodu by sa dalo čo to vyčítať, dynamické schopnosti motora sú pre potreby testovaného auta plne postačujúce. Spomínaný výkon v kombinácii s krútiacim momentom 360 Nm a pohonom iba prednej nápravy síce nedokážu urobiť z dva a štvrť tonového Voyagera pretekára, pružnosti na bezpečné predbiehanie je však vcelku dosť.

Prevodovka dynamike príliš nepomáha, ale zase ju ani nekazí. Šesťstupňový automat je uspokojivo učenlivý a prispôsobivý, aj kultivovaný. A hlavne je dobre zladený s motorom svojím sprevodovaním, čo sa okrem použiteľnej živosti podpisuje aj pod akceptovateľnú spotrebu. Manuálne radenie vás baviť nebude, nie je na to dosť rýchle. Na občasné ručné podradenie ale postačí.

Pri našom testovacom diaľničnom priemere 9,2 l/100 km ukazoval otáčkomer pri 130 km/h rozumných 2100, samozrejme na najvyššej šestke. Spomalenie na bratislavsko – trnavských 110 prinieslo pokles otáčok na 1800 a spotreby na rovných 8 litrov. Stále šestka.

Najvyšší prevod nepridusil motor ani pri tempe 90 km/h, kedy si pomrnkávajúc na 1500 otáčkach upíjal z nádrže 6,6 litrov na každých 100 km. Na také veľké a ťažké auto to nie sú zlé čísla, isto si ale domyslíte, že mimomestský údaj výrobcu 6,3 l/100 km je reálny iba pri úplnom vynechaní diaľnic a extrémne ľahkej nohe na okreskách.

Do mesta výrobca nesľubuje zázraky a jeho papierových 10,5 l/100 km sa pri troche snahy aj dá dodržať. My sme pri teste dosiahli len o málo viac: 10,8 l/100 km. Celkovým priemerom 8,8 l/100 km sme navýšili papierové predpoklady skoro o liter, tiež to však nevidíme ako tragédiu. Ale ani dôvod na oslavu. Ten možno príde až sa pod kapotu Voyagera časom dostane viacvalcový diesel, alebo povedzme aspoň modernejší objemovo menší štvorvalec.

Americko-taliansky recept: veľa za (relatívne) málo

Americké automobilky útočili na náš trh hlavne cenou. Presnejšie povedané: pomerom ceny a úžitkovej hodnoty. Materský Fiat sa toho drží aj v prípade Lancie Voyager, ako nás presvedčil pohľad do jej cenníka a výbavovníka. Za všetko to, čo už sa spomínalo, aj o čom ešte bude reč, si pýta od 36 730 eur za lacnejšiu benzínovú a od 38 800 eur za drahšiu naftovú verziu.

V oboch prípadoch je k dispozícii iba jeden výbavový stupeň, nazvaný Gold. Ten je veľmi slušne bohatý, je tu dokonca aj kožené čalúnenie (vyhrievaných) sedadiel, kompletný balík bezpečnostných prvkov a samozrejme aj systém sklápania sedadiel Stow´n´Go. A dokonca napríklad aj príjemný zimný detail: vyhrievaný volant. Teda vyhrievané kormidlo, v tomto prípade.

S individualizačnými možnosťami je to už dosť slabé. Okrem elektricky ovládaného strešného okna a metalízy si nemôžete priplatiť za žiadne iné samostatné prvky. Nieže by tu neboli, sú však nabalíčkované do piatich paketov rozličného zamerania. My do testovaného auta mali pridané úplne všetky. Pri nemeckých prémiových automobilkách by takéto niečo znamenalo priblíženie sa násobku pôvodnej ceny auta, tu sme však stúpli iba relatívne mierne: na 45 430 eur. Až má jeden chuť zvolať: God bless Italia! Alebo naopak?

Nech je to ako chce, Lancia Voyager vo všetkých smeroch naplnila očakávania. Tento americký krížnik ciest necháva svojimi rozmermi a predovšetkým využiteľnými kubíkmi za sebou prakticky všetkých konkurentov a lezie do kapusty „scivilneným“ úžitkovým vozidlám. Vďaka pohodlnému sedeniu v treťom rade je vhodná nie len pre väčšie rodiny, ale pre každého, kto to s prepravou šiestich až siedmich pasažierov v osobnom automobile myslí vážne.

Posádku bude rozmaznávať predovšetkým na dlhých cestách, kde sa naplno prejavia výhody komfortne naladeného podvozku. A cena tiež nie je najhoršia – v porovnaní s konkurenciou síce Lancia stráca pri holých-bosých výbavách, s pribúdajúcim množstvom príplatkových prvkov sa však ceny rýchlo vyrovnajú a začnú Američanke s talianskym pasom hrať do kariet.

<a href="https://www.automoto.sk/clanok/187261/test-lancia-voyager-2-8-crd-bella-america/1274">Pokračovanie v ďalšej kapitole</a>

Test Lancia Voyager 2.8 CRD: Bella America

Výber pre vás

Test Lancia Voyager 2.8 CRD: Bella America

Súvisiace články

Test Opel Zafira Tourer 2.0 CDTI: Nemec s iskrou v oku

Test Toyota Yaris 1.33 Dual VVT-i: Presne toto potrebuje

Test Hyundai Veloster 1.6 GDI: Muž dvoch tvárí

Test Jeep Grand Cherokee 3.0 CRD: Meno ako veno

Výber pre vás