Volám sa Ľudo, mám 31, som hudobník a všeumelec na voľnej nohe. Ale chcel by som byť niekým iným, napríklad šťastným výhercom lotérie, aby mi Subaru BRZ mohlo hovoriť „pane“. Kameňujte ma, obviňujte zo zaujatosti, podlizovania, čohokoľvek... Subaru BRZ je bohovské a s čistým svedomím to poviem do očí hoc aj pápežovi. Čo to mi napovedal už <a href="https://www.automoto.sk/article/188723/test-toyota-gt86-oda-na-radost">test dvojčaťa Toyoty GT86</a> na tejto webstránke. A Subaru by malo byť o tom istom. O čistej radosti z jazdy.

Za vynikajúci statický prvý dojem určite môže ten hriešne modrý lak na štíhlej karosérii. Konečne auto, ktorému sa pri nastupovaní treba pokloniť. Masáž „kľúča“ nie je nutná, BRZ vycíti prítomnosť svojho pána a s ochotou plechovkovej koly sa nechá otvoriť. Nasleduje malá rozcvička pri nastupovaní, keďže svoj nenavyknutý korpus musíte uložiť do nízkeho interiéru s nízko ukotvenými sedadlami.

Zo začiatku som si pri nastupovaní systematicky udieral lakeť do rukoväte zatiahnutej parkovacej brzdy, no to bolestivé brnenie v ruke rýchlo zmizlo vďaka pocitu zo športového posedu. Ako keď si dieťa rozbije koleno a o minútu ešte s nezaschnutými slzami zas lezie na bicykel. Keby som sa mohol vrátiť v čase, priestore a dimenzii do mysle človeka, ktorý kreslil interiér, len by som vo svojej virtuálnosti prikývol a nechal ho páku parkovacej brzdy nakresliť na to isté miesto. Toto nie je stroj na nasadanie, ale stroj na pôžitok. Takýchto príkladov v Subaru BRZ nájdete kopec, no nič netreba meniť a každý prehrešok mu s radosťou odpustíte.

Palubná doska sa naozaj na nič nehrá a je taká nedokonalá, až je očarujúca. Zelené podsvietenie rádia je v absolútnom rozpore so zvyškom ciferníkov a ikoniek, ktoré svietia na oranžovo. Palubný počítač sa ovláda hotentotsky naľavo od kaplnky prístrojov, neukazuje dojazd, panel klimatizácie pôsobí ako z blšáku, no dá sa s tým žiť. V Subaru asi počítajú s tým, že ich vrtké kupé budú často objektom úprav a v interiéri nezostane kameň na kameni. Ja by som sa v tom však nerád vŕtal.

Na druhej strane, všetko podstatné je tam, kde má byť a tak, ako má byť. Sedadlá sú rozprávkovo tesné. Žiadne prezdobené akože športové kresielka, ale skutočné športové sedačky s jedinou misiou: podržať. Vľavo dole na stredovej konzole je veľké štartovacie tlačidlo, ktoré neznámou rečou a predsa tak zrozumiteľne zvádza: „Stlač ma, stlač ma.“ Nuž, keď inak nedáš. Ťuk a nič. Nenastalo žiadne zemetrasenie, okoloidúcim účtovníkom neodfúklo príčesky, batoľatá v kočiaroch spia ďalej. Len z dvoch hrncov vzadu sa začal rinúť pravý zamat s 95-oktánovou šľahačkou. Nebudem klamať, keby bolo niečo aj vidieť, tak ochutnám.

Pokojný a tichý chod boxera pri štarte a na voľnobehu bol pre mňa naozaj prekvapením. Milým či nemilým, ťažko povedať. To je ako pýtať sa malého decka pri rozbaľovaní vianočných darčekov, či sa mu páči baliaci papier. Ale skôr asi nemilým. Rýchlo preč s ním a najlepším liekom na to je hodiť tam jednotku. Radiaca páka má krátky chod ako sa patrí, je presná a dobre umiestnená. Mňa osobne veľmi potešilo, že niekedy pri zaradení jednotky autom trochu hegne za sprievodu takého mechanického cvaknutia. Hotový športiak. Je neuveriteľné, že BRZ dokáže vyčariť široký úškrn už pri zaradení jednotky a to je ešte pedál spojky stlačený!

Rozjazdy na Subaru BRZ bývajú v prvej fáze zoznamovania sa trochu kostrbaté, lebo nastavenie spojky a citlivý plynový pedál robia svoje. Ale aj skackanie na križovatke je v BRZ čistá radosť. Stačí len pridať, alebo hodiť dvojku. Ja hlasujem za prvú možnosť. Dvojlitrový boxer je odspodu síce flegmatickejší než prepĺňaní konkurenti, no zato vie s lineárnou vervou vytočiť do nepríčetnosti seba a aj vodiča. Na hranici červeného poľa zaúraduje obmedzovač a tesne predtým ešte kontrolka na prístrojovom štíte vyšle signál SOS. Od takých tritisíc otáčok po spomínané SOS ste v absolútnej nirváne, ďalší kvalt a zase nirvána. Ale bacha, lebo to už s najväčšou pravdepodobnosťou porušujete predpisy. So Subaru BRZ je to také ľahké...

Hranica tritisíc otáčok je zároveň momentom, kedy motor a výfukový systém mení tón hlasu. Z rozvážneho recitovania sa stáva paľba nadávok ortodoxného metalistu. To už z výfukov nejde zamatová šľahačka ale čistý absint s papričkami habanero a kovovými hoblinami.

So Subaru BRZ velebím klasickú koncepciu zadného pohonu, rýchlokvasených cestárov, ich kľukaté výplody a nezmyselné deväťdesiatstupňové zákruty uprostred ničoho. Aj ak s ním neviete narábať, kupé sedí ako prilepené a ak s ním viete narábať, bokom ide na povel. Stačí tam mať správny kvalt a motor vo vitálnom pásme otáčok. Zároveň je však BRZ takmer bezhranične čitateľné, vždy viete čo sa pod kolesami deje. Elektronika nedovolí veľa, ale zasahuje pomerne citlivo a prospešne.

To sú zbrane, ktorými Subaru BRZ pretvorí aj uhladeného právnika na zmyslov zbaveného divocha a spolujazdca prinúti vážne uvažovať o zlatej karte u výrobcu kinedrylu. To je auto, ktoré nikto nepotrebuje, ale každý zdravý chlap ho chce.

Podvozok je naladený tvrdo, no nie až tak radikálne ako by sa dalo čakať. Na predných sedadlách sa dá bez kompromisov prežiť aj skutočne dlhá cesta. Hovorím však o mojej konfekčnej postave s výškou asi 175 cm. Za volant sa zmestil aj dvojmetrový kamarát, nad hlavou mu zostala asi centimetrová rezerva, ale inak hovoril, že je v pohode. Neviem či ho otupil zjav BRZ, alebo bol skutočne v pohode.

Vzadu to skáče o poznanie viac a navyše sa tam nevojde žiadny normálny dospelý človek. Málo miesta na kolená, chodidlá terorizované nízko ukotvenými sedákmi predných sedadiel, hlava opierajúca sa o strechu či sklo. Subaru teda vymyslelo celkom komfortné sedenie pre moju tašku s laptopom a to bol evidentne aj plán. Nepoužiteľnosť zadných miest naznačuje aj to, že predné sedadlá nemajú žiadnu pamäť a po odklopení ich treba nanovo nastaviť. Ku kapacite kufra mám iba jednu rozvitú vetu. Pre dvojicu úplne postačuje, zvyšok znesú aj zárodky zadných sedadiel, no moje „fidlátka“ tam nenapchám. Ani Fenderku s krátkym krkom....

Neviem čí má význam vyjadrovať sa k hospodárnosti Subaru BRZ. Teda v mojom prípade áno, ale predpokladám, že vyhrám v lotérii a už mi to bude jedno. Napriek tomu <a href="https://www.automoto.sk/article/188723/test-toyota-gt86-oda-na-radost">potvrdzujem zistenia z testu Toyoty GT86</a>, že dvojlitrový boxer vie byť veľmi striedmy. Mali pravdu títo redaktori. V meste sa dá ozaj jazdiť hlboko aj pod deväť litrov, na diaľnici tesne nad sedem a po vidieku za šesť. V kombinácii mi to vyšlo asi na osem litrov.

A cena? Tá ma tiež vzhľadom na očakávanú výhru v lotérii netrápi, no 32 tisíc nie je málo. Pre tých, ktorí sa chystajú na vlastné BRZ zarobiť prácou odkazujem, že za rovnaké peniaze nič lepšie nezoženú. Bavíme sa samozrejme o nových autách.

No dobre, špičkové hodnoty výkonu a krútiaceho momentu dvojlitrového boxera asi nikoho neposadia na zadok. Veď takéto čísla má dnes v papieroch kadekto. Avšak, kto mi ponúkne za milión starých korún dvesto koníkov dýchajúcich bez respirátora v balení ľahkého kupé, navyše s pohonom zadných kolies? Sotva sa niekto nájde. Subaru BRZ je jedným z najskutočnejších áut, na akom som jazdil. Je tak príjemne surové, tak prirodzene živelné a pritom tak ľahko návykové. Preto idem podať športku a budem pred telkou čakať obutý, keby náhodou...

<a href="https://www.automoto.sk/clanok/189239/test-subaru-brz-nic-ma-nezabrzdi-bude-moje/1858"><strong><span>Pokračovanie v ďalšej kapitole</span></strong></a>

Subaru BRZ: Nič ma nezaBRZdí. Bude moje!

Výber pre vás

Subaru BRZ: Nič ma nezaBRZdí. Bude moje!

Súvisiace články

Test Renault Mégane 1.2 TCe: Slimák v benzínovej omáčke

Škoda Octavia RS: Zhmotnená zelená história

Test Hyundai i40 verzus Kia Optima 1.7 CRDi: Kórejská vojna

Výber pre vás