Dnešné porovnanie je vlastne taký malý svetový šampionát automobilov biznis triedy z minulosti. Nemecko doň, ako kandidáta na zlatú medailu, vysiela Mercedes triedy S, decentne poháňaný trojlitrovým šesťvalcom, s elegantným, zdržanlivým dizajnom. Švédske farby háji vlajková loď značky Volvo typ 760, s druhou generáciou motora Euro-V6 s objemom 2,8 litra, plyšovým interiérom a radikálne hranatým zovňajškom.

Japonským ašpirantom na titul je Toyota Crown s plnokrvným športovým vysokootáčkovým šesťvalcom, avšak spriahnutým s automatickou prevodovkou. No a posledným je reprezentantom Ameriky, Buick Park Avenue s najväčším motorom z kvarteta, najmenším počtom prevodových stupňov, najširšou karosériou a najnižšou maximálnou rýchlosťou. Tiež celkom dobré, nie?

Tieto štyri sedany sú ukážkovým príkladom „kokonizácie“, trendu, ktorý má korene v 80-tych rokoch a namiesto socializácie v spoločnosti radí skôr ostávať viac doma a vytvárať si tam bezpečné, bariérami chránené miesto. V súlade s tým vie každé z týchto áut v prvom rade dokonalo upokojiť vodiča aj cestujúcich. Stačí len nastúpiť dovnútra a očakávaná príjemná pohoda už príde sama.

Aj napriek tomu sme ich však pozvŕtali okolo kužeľov, skúsili sme ich pri losom teste, razantne sme s nimi zrýchľovali, aj tvrdo brzdili, jednoducho, dôkladne sme ich preverili. V triede kokónov je pásmo zážitkov skutočne poriadne široké, pozrime sa teda na štyri fascinujúce protistrany zo štyroch automobilových svetov.

Nemecký šéf spoločnosti: Mercedes 300 SE (W126)

Primerané auto šéfov firiem malo v 80-tych rokoch na chladiči hviezdu. Čím menšia bola spoločnosť, tým väčšia bola pravdepodobnosť, že je za ním osadený šesťvalec modelu 300 SE, ktorý bol lacnejší a úspornejší než osemvalec. Nastúpte a máte zážitok z takmer úplnej dokonalosti. Dalo by sa to ešte lepšie? Vycibrený vkus, ušľachtilé povrchy, vynikajúce spracovanie ale nič okázalo rušivé. Nedosiahol sa s typom W126 vrchol úsilia vyhovieť všetkých chutiam?

Podobný pocit panuje aj pri jazde. Pruženie je mäkké a komfortné, živý motor s katalyzátorom, dosahujúci výkon 132 kW (180 k) nemá s autom žiadny problém. Riadenie je presné a ľahké. V slalome zostáva „tristovka“ so svojou zadnou nápravou so šikmými ramenami príjemne neutrálna, pri losom teste zatáča nenásilne a suverénna je aj pri brzdení. A najsvižnejšie zo všetkých akceleruje. V maximálnej rýchlosti je jednotka, v prestíži zrejme takisto.

Toľko svetla, no kde je nejaký tieň? Tak teda sedadlá neposkytujú dostatočnú oporu. A aj automatika trochu trhá. To je boľavé miesto radu W126. Z dôvodu konkurencieschopného zrýchlenia má 300 SE krátky stály prevod, až taký krátky, že to zvyšuje spotrebu. Našim tipom je teda manuálna prevodovka, hoci na prvý pohľad k triede S nemôže patriť. Na slušné vozenie by pritom úplne pokojne stačil dokonca aj model 260 SE s výkonom 117 kW (160 k).

Čo ešte chýba? Asi veľkorysejší kufor a zamatovejší zvuk. Ak by sme si mohli niečo priať, bola by to celoplošná epidémia kvality značky Mercedes z 80-tych rokov dnes, tu a teraz. To by bolo, tak ako W126, prvotriedne.

Japonský obchodný riaditeľ: Toyota Crown

V 80-tych rokoch poslala Toyota do Európy ako predvoj značky Lexus svoj špičkový typ Crown so všetkým japonským komfortom a štýlom. Zdalo sa nám, že je taký nenápadný, až by sa hodil ako služobné auto tajných detektívov. Ojedinelo sa vyskytujúci sedan je zvonku vzorom banality a zvnútra zasa orgií pravouhlosti.

V Japonsku je Crown známy vznešený automobil, no u nás v Európe je to riadny exot. Exemplár, ktorým sa zaoberáme v dnešnom porovnaní, pochádza z roku 1985 a patrí preto k siedmej generácii, ktorá sa na starom kontinente na väčšine trhov oficiálne vôbec nepredávala. Po nepresvedčivých predajných úspechoch jeho predchodcu ho mali v ponuke len predajcovia vo Švajčiarsku, Holandsku a Británii.

Zvonku je Crown možno skutočne tak trošku nuda. Lenže zvnútra je vďaka svojmu dvojvačkovému (rozvod 2 x OHC) motoru, prevzatému z kupé Supra a dosahujúcemu výkon 125 kW (170), mimoriadne zaujímavý. Možno ho vytočiť až na 7 500 1/min, takže by si mnohí k nemu rovno natiahli šoférske rukavice. Lenže maslovo mäkké pruženie a zadná náprava s vlečenými ramenami udusí všetky ambície, rovnako ako riadenie, ktoré vytvára dojem akoby niekto napchal balíky vaty medzi cestu a vodičove ruky.

Pri slalome začína byť sedan mierne pretáčavý. Kotúčové brzdy s vnútorným chladením ho spomaľujú účinne a citlivo a prevodovka disponuje rýchlobehom, ktorý znižuje otáčky a chráni nervy. A ešte naspäť do interiéru: pohodlné semišové sedadlá, všetko ovládanie na elektrinu. Tak ako u súpera s trojcípou hviezdou aj tu cítiť kvalitu.

Ako progresívna alternatíva, alebo ako protest proti zriadeniu si Volvo 760 nachádzalo zákazníkov najmä v bohatých intelektuáloch a mysliteľoch. V Spojených štátoch nazývali vlajkovú loď značky 80-tych rokov Brick, čiže tehla, čo o jej dizajne hovorí takmer všetko. Proporcie typu 760 sú však jemne vyvážené a vnútri prevláda konzekventná hranatosť, hoci nie je taká výrazná ako má Toyota.

Švédsky sedan má pod kapotou nie príliš obľúbený motor V6, pochádzajúci z joint venture s firmami Peugeot a Renault a preto známy aj pod skratkou PRV. Jeho druhá generácia s objemom 2,8 litra má lepšiu charakteristiku ako prvá, aj znie jadrnejšie a melodickejšie. Lenže výkon 105 kW (143 k) je v tom najlepšom prípade, nie úplne dostatočný. A k tomu ešte aj tá prevodovka s obrovskými medzerami medzi jednotlivými stupňami.

Volvo je nesmierne pohodlne odpružené auto. Jeho plyšové sedadlá sú v spodnej časti pevné a poskytujú telu dobrú oporu. V zákrutách sa 1,5-tonový sedan so zadným pohonom citeľne nakláňa, nepôsobí to však nebezpečne. Vďaka svojej viacprvkovej zadnej náprave tancuje medzi kužeľmi takmer neutrálne a presné riadenie mu pritom určuje jasný smer. Príjemný je aj malý polomer otáčania, iba 11 metrov.

Úplne príkladná je švédska starostlivosť o bezpečnosť: Volvo malo ABS, predpínače bezpečnostných pásov a na želanie aj airbag vodiča. Karosérie boli od roku 1989 pozinkované. Aj v kvalite cítiť solídny nordický prístup, nedosahuje však úrovne ktorú má Mercedes. Vtedajšie Volvo zodpovedalo v prvom rade americkému vkusu, pričom tamojšie normy boli vzorom, ktorý model ľahko prekonal. Hranatý sedan typu 760 je jednoducho sympatický a presne tak isto aj jeho verzia kombi.

Americká obchodná ulica: Buick Park Avenue

Buick, pomenovaný po prestížnej nákupnej ulici v New Yorku, je odvážny rodinný sedan. S rokom výroby 1992 je najmladší a s cenou 69-tisíc vtedajších západonemeckých mariek bol aj najdrahší. Aj napriek tomu však v našom porovnaní končí beznádejne posledný. Bez ohľadu na európske ambície, ktoré s ním mali jeho tvorcovia, zostáva na tunajší vkus príliš americký.

Už tá klimatizácia s masou gombíkov, ktorá vyzerá ako nahrávacie štúdio. Alebo čalúnenie z klzkej kože, ktoré má pevne prišité podušky na sedenie, či „drevené“ obloženie evidentne pochádzajúce z plastového stromu.

To, že je Buick v hierarchii koncernu GM po značke Cadillac druhý najluxusnejší, tu v žiadnom prípade nemožno spoznať. V našom testovacom aute s najazdenými 200-tisíc kilometrami, bolo mnoho dielov, ktoré buď nepasovali, alebo hrkotali. A potom brzdy, riadenie, pružiny, to všetko je mäkké a nepresné.

Dlhý Američan, ale pri slalome bezpečne udržiaval stopu, najmä vďaka nezávislému zaveseniu kolies, pričom je ľahko nedotáčavý. Prekvapením je pohon predných kolies a tiež pre veľké automobily spoza oceánu neobvyklý, naprieč umiestnený motor V6, našťastie s dostatkom krútiaceho momentu aj zvukom pre pravý americký pocit.

Výsledok je jasný. V porovnaní luxusných limuzín spred 20 až 30 rokov získal víťazstvo Mercedes. Dnes zaň budú musieť fanúšikovia vysoliť najviac, pritom však o drahote ani nemôže byť reč. Štvorciferné sumy za také nádherné auto sú v podstate vtip. Crown je auto, pri ktorom je zreteľne cítiť, že Toyota bola v 80-tych rokoch iba v procese hľadania vlastnej tváre a veľa toho vyskúšala.

Volvo vždy škúlilo do Ameriky, takže pribalilo zamat na podvozok aj na sedadlá. Jeho kubistický zovňajšok je omračujúci a presvedčilo nás aj jemné riadenie. A potom je tu ešte ten Američan, nad ktorým sme striedavo plakali a smiali sa. Park Avenue je zástupcom starej Ameriky, ktorá odmietala akceptovať európske požiadavky.

Vyzerá to dobre, opäť sme našli stroj času, v ktorom sa môžeme vrátiť o čosi späť. Tentoraz do neskorých 80-tych a začiatku 90-tych rokov, do biznis triedy. Čo sme zistili? Lekcia číslo 1: Sú to autá, ktoré jazdia prakticky rovnako dobre ako tie dnešné, akurát bez takého množstva elektronických pomôcok. Lekcia číslo 2: Mercedes bol vtedy skutočná svetová trieda, Volvo a Toyota hrali poriadne pod ním. A Buick? Ako nové auto nestál za veľa, no teraz nájde uplatnenie ako luxusný youngtimer.

Retrosúboj kvarteta luxusných sedanov

Výber pre vás

Retrosúboj kvarteta luxusných sedanov

Súvisiace články

Mitsubishi Outlander: Nová tvár i štvorkolka

Mitsubishi Outlander: Nová tvár i štvorkolka

Jazdené Volvo V60: Ako zo starej školy

Jazdené Volvo V60: Ako zo starej školy

Jazdená Mazda 6: Švih s rizikom korózie

Jazdená Mazda 6: Švih s rizikom korózie

Test BMW 640d Cabrio: Srdce a rozum

Test BMW 640d Cabrio: Srdce a rozum

Aston Martin V12: Roadster ako pre Bonda

Test Toyota Avensis 1.6 D-4D: Srdce Bavora

Aston Martin V12: Roadster ako pre Bonda

Test Toyota Avensis 1.6 D-4D: Srdce Bavora

Výber pre vás